Drtič

4. února 2018 v 10:40 | Mrs. Psycho |  Micropasty
Pokiaľ čítate tento text zhasnite si svetlo (keď je tma)než budete pokračovať. Priťahuje ich svetlo, pretože vedia, že niekto je v miestnosti. Hovorím im drtiči. Zabijú akúkoľvek formu života, s ktorou prídu do styku. Keď vidia niekoho živého tak ho roztrhajú svojimi dlhými ostrými drápmi.Najskôr začnú s tvárou, ktorú roztrhajú na kusy. Potom s krkom. Vy už budete dávno mŕtvy, takže vám to bude asi jedno, ale oni vás neprestanú trhať do tej doby, než budete len hromada roztrhaného mäsa.Viem to, pretože som prežil útok s drtičom. Moja rodina také šťastie bohužiaľ nemala. Jediný dôvod, prečo som prežil je ten, že viem ako na nich. Držal som obrázok mojej mamy pred mojou tvárou. Nemôžu zabíjať ľudí čo sú už mŕtvi.Keď niečo započujete nebojte sa, môžete mať ešte čas si zachrániť život. Musíte rýchlo bežať pre fotku niekoho z vašej rodiny, než sa dostanú do vašej izby.Vsadím sa, že si myslíte: ,,Čo?" Moja rodina je živá a zdravá!!!Si si naozaj istý? Skontroloval si ich?
 

Bloody Painter

4. února 2018 v 10:37 | Mrs. Psycho |  Creepypasty
Toto je Helen Otis, 14 rokov.
Má tmavé kruhy pod očami,takže to vypadá, akoby dostatočne nespal. Ale to ho nezaujíma. A nestará sa ani o svoje čierne vlasy. Hovorí, že je to zbytočné. Jeho miesto je zadnej časti učebne, pri okne. Vždy tam len ticho sedí a kreslí si. Nezaujíma ho, čo sa deje okolo neho. Nerád s stýka s ľuďmi, je večný samotár.
Všimol si, že niekoho niekto tlačí k podlahe. Hneď vedľa jeho lavice. Bol to Tom, častá obeť šikany. Ani vlastne nevedel prečo, šikanovali ho asi len, pretože existoval... Také veci sa diali v triede často a Helen si na to už zvykol. Aj keď mu bolo Toma ľúto, radšej nazasahoval.
Behom prázdnin sa Judy zmienila, že sa je stratili hodinky. Helen jej povedal, že nevie, kde sú. Naraz ale obidvaja uvideli niečo blikajúce v jeho batohu.
,, Čo to je?" Ban vtiahol ruku do batohu a vytiahol zlaté hodinky zdobené rôznymi kamienkami, ktoré vypadali ako diamanty. Helen bol prekvapený, keď ich uvidel. Absolútne nemal ani tušenia o tom, ako sa tam dostali.
,,To sú moje hodinky!" chňapla po hodinkách Judy. Obaja sa pozreli na Helena.
,, Ja som to nebol." prehlásil.
,, Áno, jasné..." odišla z učebne Judy s Banom.
Nasledujúci deň si sadol Helen na svoje obvyklé miesto a začal si kresliť. Všimol si, že niečo nie je v poriadku; ľudia si o ňom začali šepkať a pár z nich mu povedalo ,,zlodej". Rozhodol sa, že sa nebude brániť, je to zbytočné...
Ako plynul čas, stal sa Helen novou obeťou šikany. Všetko čo urobil, bolo okomentované nejakou urážkou na jeho osobu. A on stále iba mlčal.
Až jedného dňa k nemu prišiel Ban a popadol jeho notebook, s jeho nedokončenými kresbami čo sa na ňom váľali.
,,Stále kreslíš tieto nezmysli." popadol stránky s kresbami a roztrhal ich na kusy.
Chcel vidieť Helenovu reakciu. Myslel si, že vybuchne zúrivosťou. Helen mu dal päsťou do tváre a začal boj. Helen nebol zrovna dvakrát silný a tak bol zmlátený behom chvíle.
Študenti sa ani neobťažovali boj zastaviť, dokonca mu niektorí začali dupať po tvári. Keď zazvonilo, všetci študenti sa rýchlo rozbehli do svojich lavíc. Helen sa vrátil na svoje miesto, ako by sa nič nestalo. Naraz do učebne vstúpila učiteľka.
,, Oh môj bože Otis! Čo sa ti stalo?" Helen mal tak viditeľné modriny, že si ich učiteľka okamžite všimla. Všetci sa na neho otočili aby počuli ako znie verdikt. Ban sa na neho pozeral vražedným pohľadom.
,, Spadol som zo schodov, slečna." odpovedal s pohľadom upreným dole.
Po návrate domov sa ho rodičia tiež vypytovali, čo sa mu stalo. Odpovedal rovnako ako učiteľke.
Jeho modrá bunda zahalila ostatné modriny. Ale tie na tvári nie.
Rodičia sa na nič iné nepýtali. Len sa ho ako obvykle opýtali, čo bolo v škole. Odvetil, že skvelo. Dokonca klamal o tom, že má veľa kamarátov a že si s nimi užil ,,skvelý" deň.
Odmieta im zdeliť pravdu, mali by o neho iba starosť.
O niekoľko mesiacov plných urážok a modrín neskôr sa mu už všetky tieto veci zdali normálnymi. Bol proti nim už úplne imúnny. Kto ako prvý začal roznášať tieto klebety? Kto bol naozajstný vinník?
Na tom už nezáleží.
Na ničom už teraz nezáleží.
,, Ahoj! Si tu?" obdržal Helen správu od neznámeho užívateľa na Facebooku.
,,Kto si?" Odpovedal.
,, Ja som Tom, tvoj spolužiak." Je to zvláštne. Tom sa s ním vlastne nikdy nebavil.
,, Čo je?"
,, Ehm... Si v poriadku?"
,, To nie je tvoja vec."
,, Počúvaj, ja viem, ako sa práve teraz cítiš. Si v rovnakej situácii ako ja. Naozaj by som ti chcel pomôcť, ale nemôžem... Prepáč."
Písali si ešte veľmi dlho. Helenovi sa uľavilo, keď sa Tomovi zveril so svojimi bolesťami a trápením. Písali si vtipy a hojne si užívali aj smajlíky :) pri prejavoch radosti. Bolo to poprvé, čo si Helen myslel že má konečne kamaráta.
,,Tak sa zídeme na streche po prvej tretine prestávky. Musíme sa porozprávať, nepýtaj sa ma prečo." napísal Tom včera v noci. Helen tam bol presne. Akonáhle ho zbadal, zamával na neho rukou.
,,Hej Tom! Čo sa deje, kamarát?"
,, Hm....Musím ti niečo povedať... Niečo dôležité..." povedal Tom s vážnou tvárou.
,, Spomínaš na tie hodinky?" Ako by na to mohol Helen zabudnúť?
Tým to všetko začalo!
Helen kývol.
Pamätá si to viac než dobre.
,, Bol som to ja!" skĺzol pohľadom na zem, bál sa mu pozrieť do očí.
,, Čože?" Helen bol v šoku.
,, Ukradol som Judyine hodinky..."
,, Prečo si to urobil?"
,, Pretože... Keď si sa stal obeťou šikany TY, prestali sa upínať iba na mňa." Helen nemohol uveriť vlastným ušiam. Je to pravda. Keď začali šikanovať jeho, o Toma sa prestali zaujímať. Je ako opustená hračka. Pre neho to je naprosto perfektné. Mohol si žiť život bez šikany....
Plán bol neobyčajne dokonalý.
Helen ho popadol za límec košele a pritlačil ho k okraji strechy. Tom sa pošmykol a začal padať zo strechy. Helen ho okamžite chytí za ruku, a pokúsi sa ho vytiahnuť späť hore, ale nie je dostatočne silný.
,, Je mi to moc ľúto..." padá Tom. Helen odvrátil zrak od toho, čo sa stane.
Nemôže si ani predstaviť, čo sa mu stane po páde zo 6 poschodovej budovy....
Potom čo sa to vyriešilo, chcela polícia urobiť rozhovor s Helenom. Ten je ale príliš šokovaný na to aby mohol vypovedať...
Opäť sa stáva témou jedna medzi študentmi. Niektorí si myslia, že Helen Toma zhodil zo strechy, ale väčšina ostatných si myslí, že Tom spáchal samovraždu, a Helenovi sa nepodarilo ho zachrániť, pretože videli jeho ruku predtým, než spadol.
V tú noc sedel Helen v izbe a plakal. Nemohol sa zbaviť pocitu viny za Tomovu smrť. Potreboval sa upokojiť, keď si naraz niečo uvedomil.
,, To nebola moja vina! Tom si to zaslúžil!"
Uľavilo sa mu. Už sa nemusel stresovať pocitom viny. Helen sa začal strašidelne usmievať.
,, Tom si už svoj trest pretrpel... Myslím, že ostatní si ho zaslúžia tiež... Je to tak?" Začal sa smiať do tmy.
Helenovy spolužiaci plánovali Halloweensku oslavu. Samozrejme, že Helen na oslavu pozvaný nebol. Noc pred Halloweenom si na Facebooku písali Maggie a Judy. Obidve žijú na jednej koľaji a obidve majú izby vedľa seba.
09:03 - Judy: Kto príde na tú párty? Som tak nadšená :D
09:03 - Maggie: Bude tam väčšina triedy. A písala som o tom Banovi. Vždy si tú správu iba prečíta, ale neodpovie. To je sakra blbé,čo?
09:04 - Judy: No...Myslím si, že zrovna pracuje...
09:06 - Maggie: Deje sa niečo divné. Počula som kroky na koľaji. Niekto je na chodbe!
09:06 - Maggie: Počkaj, idem sa pozrieť.
(Pomocou kukátka na dverách, uvidela Maggie niečo neobvyklé...)
09:07 - Maggie: O môj BOŽE! Vonku je nejaký chlap! Má na sebe masku a modrú bundu, a držal nôž ktorý bol OD KRVI!
09:07 - Maggie: KURVA!Teraz mi klope na dvere!
09:08 - Maggie: Ach bože ach bože!!!
09:08 - Judy: Len sa upokoj! Nájdi nejakú zbraň alebo niečo také...
09:08 - Judy: Buď opatrná!
09:09 - Maggie: Ja sa bojím!
09:09 - Judy: Maggie
09:09 - Maggie: Čo mám robiť?
09:09 - Judy: Maggie, počúvaj
09:09 - Maggie: Zachráň ma!
09:09 - Judy: Maggie, pokoj!
09:09 - Judy: Maggie
09:10 - Judy: Maggie?
09:10 - Judy: Si tam?
Prijala správu, ale nič v nej nie je. Naraz Judy započula zvuk otvárajúcich sa dverí. Otočí sa a ucíti strašnú bolesť v bruchu. Osoba v maske a modrej bunde vpadla do jej izby a prebodla ju...
Tú noc boli všetci študenti na koľaji zavraždení. Nikto nevie, ako to vrah urobil, bez toho aby niekto zaznamenal výkrik.
Vrah používa krv obetí na maľovanie po stenách izieb.
Väčšina kresieb sú smajlíci.
:)
Mnohé z mŕtvol boli rozsekané na kašu, aby vrah získal ďalšiu ,,farbu". Helen Otis, vinník, je v súčasnej dobe stále na slobode...
Avšak, osoba na druhom konci chatu odpovedala na Magiinu správu v 09:10:
09:15 - Judy: Neteš sa toľko na zajtrajšok :) pretože žiadny zajtrajšok nebude.

Les krvi

1. února 2018 v 21:01 | Mrs. Psycho |  Strašidelné príbehy
Les krvi
Išla som s kamarátom Petrom a kamarátkou Verčou na tábor.
Jeden deň na tábore sme mali cestu odvahy v lese. Začínali sme pred chatou a skončiť sme mali uprostred lesa. Dôjsť do cieľa sme mali po vyznačenej trase. Keď sme vyšli (Ja, Peter, Verča) nemohli sme nájsť ďalšie pásky pre vyznačenú trasu. Tak sme poslúchli Petra.
,,Tak pôjdeme rovno" nikto z nás lepší nápad nemal.
Šli sme asi 20 minút než sme našli niečo zaujímavé. Verča začala kričať, pretože priamo pred ňou vysela hlava. Z tej hlavy kvapkala krv, bola ešte čerstvá. Pridala som sa k jačaniu, keď som videla, že to nie je jediná hlava, boli ich tam desiatky. Peter nás upokojoval, sadli sme si do krúžku a prestali kričať. Museli sme ísť preč. Verču chytil za nohu koreň stromu a strhol ju pod zem. Verčina hlava sa za chvíľu objavila na jednom zo stromov, rozplakala som sa. Peter ma chytil za ruku a utekali sme. Petra chytil za nohy konár a on sa zrútil k zemi, stále som ho držala za ruku.
,,Musíš utiecť, bež!" ale ja som nechcela.On ma objal a potom sa ma pustil, rastlina ho stiahla pod zem, plakala som, ale utekala. Videla som koniec lesa, ale utiecť som nemohla. Pomaly som šla pod zem.
NOVINY
V lese boli nájdené 3 mŕtvoly detí, ktorým boli odstránené hlavy, ktoré sa ešte nenašli.
 


The Birds Are Singing

1. února 2018 v 20:59 | Mrs. Psycho |  Creepypasty
Nerád rozprávam túto historku, no keď už ju poviem, veľa ľudí jej nechce veriť. Prináša mi veľmi veľa bolestivých spomienok, spomienok, pred ktorými som utekal, odkedy som mal desať rokov. Nazývali ma diablom, vrahom, dieťaťom dožadujúcim sa pozornosti. Teraz mám štyridsať a som si istý, že ľudia si stále pokladajú otázku, či som normálny. Tiež sa to občas pýtam. Už je tomu tridsať rokov, ale nikdy nezabudnem čo sa stalo v tom dome, nikdy nezabudnem čo som počul, čo som videl. Videl som veci a počul som veci, ktoré by žiadny živý človek nemal vidieť. Veci, ktoré na vás zanechajú jazvu, ktorá sa nikdy nezacelí a veci, ktoré vás zanechajú pýtať sa samého seba, či nie ste šialení. Varujem vás, tento príbeh, tento skutočný príbeh NIE JE pre ľudí s chorým srdcom.Bolo to v Ohiu, 1985, keď sme sa presťahovali do toho domu. Moja matka hľadala nový začiatok po tom, čo ju otec niekoľkokrát zmlátil a ona už to nemohla ďalej znášať. Nikdy neublížil mne ani mojej sestre, Hannah, ale naša mama si to odskákala skoro každú noc. Mama mala vždy monokel a opuchnutú peru. Predstieral som, že neviem, čo sa deje. Teraz toho ľutujem.Keď sme prišli do domu prvý raz, môžem povedať, že bol veľmi starý. Okná boli zaprášené, farba olúpaná a zošúchaná, a tráva bolo skoro tak vysoká ako ja. Vyzeral opustene, akoby sme boli prví ľudia, ktorí sa tam po desiatkach rokov prisťahovali. Vzadu bola tiež stará húpačka a za ňou rybník, v ktorom bola špinavá voda zelenej farby. Plot pri otváraní zaškrípal, takisto aj schody.Prvé dva mesiace boli pokojné, všetko bolo podľa poriadku, ale všimol som si niečoho, čo mi pripadalo zvláštne. Bol som v dome a díval som sa cez okno aby som sa uistil, že Hannah je vzadu a v poriadku. Bola na húpačke, ale, húpačka vedľa nej sa kývala dopredu a dozadu, akoby tam bol niekto s ňou. Ale nikto tam nebol, nikto, len Hannah. Uzavrel som to tak, že to bol asi len vietor. Vyšiel som von, pretože som nechcel, aby tam bola sama. Bol som veľmi ochranársky, pokiaľ šlo o moju sestru. Keď som ju poslal dovnútra, zostal som vonku ešte minútku a premýšľal som, že si len namýšľam veci, pretože som niekoho videl v okne na chodbe. Dívali sa priamo na mňa, no nevidel som ich tváre. Možno to bola Hannah. Možno nie.Nebolo to skutočné až do ďalšej noci, kedy veci nabrali desivý rozmer. Hannin krik sa rozľahol po celom dome v strede noci. Mamka a ja sme sa zobudili a rýchlo k nej bežali. Znelo to akoby ju niekto napadol, no nikoho sme nevideli. Len kričala z plných pľúc, pohľad zamierený k stropu.,,Ona sa ma snaží utopiť!" zakričala viac než raz. My sme nič nevideli, no ona niečo v tú noc videla, niečo tam bolo.Po tej noci, začali byť veci... divné. Počul som kroky rozliehajúce sa celým domom a viem, že toto bude znieť divne, ale počul som niekoho spievať. Znelo to ako malé dievča a ja viem, že to nebola Hannah, pretože to vôbec neznelo ako ona. Ležal som v posteli, keď som to začul. Muselo byť okolo polnoci, pretože každý už spal. Spievala to, stále a stále dookola.The birds are singing, singing, singing - Vtáky spievajú, spievajú, spievajúGo to bed, go to bed - Choď do postele, choď do posteleI'll see you in the morning, morning, morning - Uvidíme sa zase ráno, ráno, ránoNow rest your head, rest your head - Teraz si oddýchni, oddýchniBolo to stále hlasnejšie a hlasnejšie. Znelo to, akoby sa ku mne približovali. Boli stále bližšie a bližšie, až kým neboli pred mojimi dverami. Začul som kvapkanie vody. Znie to čudne, ale ja viem, čo som počul. Spev zrazu utíchol a všetko, čo som počul, bolo kvapkanie vody. Potom všetko stíchlo. Kľučka sa pomaly otáčala. Schoval som sa pod deku a hocikoho, kto to bol či hocičo, čo to bolo, nechal som to tak.To nebolo jediný raz, čo som mal takúto podivnú skúsenosť ako vtedy v noci. Tiež som počul šepot, najčastejšie pochádzal z pivnice. Nikdy som nerozumel, čo to šepkanie hovorilo, ale v jednu noc som to počul hlasne a jasne. Už som zaspával, vtedy som začul kroky v izbe. Cítil som sa, akoby ma niekto sledoval, akoby niekto sedel na rohu postele. Ležal som tam s očami zavretými, dúfajúc, že to pôjde preč. Potom to zašepkalo.,,Kto si?"Neodpovedal som, nechcel som sa začať rozprávať s vecami, ktoré nevidím. Znelo to ako žena. Myslím, že po tom odišla, pretože nič viac som nepočul. Bol som zhrozený z toho, čo sa dialo v tomto dome. Snažil som sa to mamke vysvetliť, no nikdy mi neverila. Povedala, že sa mi to snívalo a ja som takmer uveril tomu, že som možno len sníval. Moja matka sa mi zdala vzdialená. Už nebola tou istou osobou.Tiež som sa o Hannu bál. Musela byť traumatizovaná z toho, čo v tú noc videla. Mal som rád svoju sestru, veľa sme si toho prežili, ale aj ona sa mi stala vzdialenou. Jedného dňa som prechádzal okolo jej izby a začul som ju spievať.The birds are singing, singing, singing - Vtáky spievajú, spievajú, spievajúGo to bed, go to bed - Choď do postele, choď do posteleI'll see you in the morning, morning, morning - Uvidíme sa zase ráno, ráno, ránoNow rest your head, rest your head - Teraz si oddýchni, oddýchniVošiel som do jej izby a ona prestala spievať. Sedela na podlahe, kresliac si ako zvyčajne.,,Kde si sa naučila tú pesničku, Hannah?" spýtal som sa jej.,,Naučila som sa ju od kamarátky," odpovedala, dívajúc sa do rohu izby.Rozhliadol som sa, no nikoho a nič som nevidel. Všimol som si jej kresbu a bola naozaj divná. Nakreslila seba, ako sedí na húpačke a vedľa nej ďalšie dievča.,,Kto je to dievča, ktoré si nakreslila?" spýtal som sa jej.,,To je moja kamarátka, volá sa Maddie." Domyslel som si, že má vymyslenú kamarátku. Mala šesť rokov, takže to bolo normálne, ale nevysvetlovalo to tú pesničku.,,To ona ťa naučila tú pieseň?"Prikývla. ,,Matka jej ju spievala každú noc," povedala mi. ,,A doteraz jej ju spieva, občas.",,No a kde je teraz?" spýtal som sa jej. Vzala svoju čmáranicu a postavila sa z podlahy.,,Je za tebou."A vtedy som zacítil, ako sa mi telom prehnal studený vánok. Pomaly som sa otočil, len aby som sa na seba pozrel do zrkadla, ktoré viselo na stene. Vtedy som ju zbadal. Zjavila sa tam na menej ako dve sekundy, stála vedľa mňa z pravej strany a bola celá premočená. Vyzerala mlado, asi 6 rokov, rovnako ako Hannah. Nebol som tak vystrašený, ako som mal byť. Spýtal som sa Hanny, či ona bola to dievča na strope v tú noc. Povedala, že nie a ten, kto bol na strope bola Maddieina matka. Povedala, že jej matka bola zlá a že by nás mohla zabiť, keby sme o nej niekomu povedali. Rovnako, ako zabila Maddie. Po tomto už som nebol vystrašený. Chcel som to povedať mame, no som si istý, že by mi aj tak neverila. Len som chcel chrániť svoju sestru, tak som o tom nikomu nepovedal ani slovo. Nemyslel som si, že by duch mohol nejak fyzicky ublížiť, ale vtedy som mal desať. Nevedel som o duchoch veľa. Jediná vec, ktorú som o nich vtedy vedel bola, že to boli ľudia, ktorí kedysi žili.Po nejakom čase som prechádzal okolo pivnice a vtedy som začul smiech malého dievčaťa. Znelo to ako Hannah, tak som zliezol po schodoch dolu. Sedela sama uprostred pivnice. ,,Nemala by si tu byť sama, Hannah" povedal som jej.,,Ja tu nie som sama," povedala. Mala jednu z tých starých šperkovníc s tanečnicou, ktorá sa točila a hrala muzika, keď ste ju otvorili.,,Čo tu dole robíš?" spýtal som sa jej.,,Maddie mi chcela ukázať jej šperkovnicu." Porozhliadol som sa. Nikoho som nevidel, teda, nie že by som chcel. Cítil som sa veľmi nepríjemne, akoby ma niekto sledoval. Niekto tam bol.,,Musíme ísť!" zakričal som. ,,Musíme ísť ku schodom!" Proste som len nechcel byť dole v pivnici.,,Šššššš," zašepkala. ,,Zobudíš jej matku."..Vstávaj, Hannah!" zahučal som. Začul som zvuk, vyšiel z druhej izby pivnice.Hannah začala plakať, videl som jej strach v očiach. Postavila sa na nohy, pustila šperkovnicu.,,Danny..." vzlykla, dívajúc sa za mňa. ,,Je za tebou."Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Pamätám si, ako som sa triasol a moje srdce búšilo rapídnou rýchlosťou, ako som sa pomaly otáčal. Na pár sekúnd som stuhol strachom. Ona tam bola. Mala dlhé čierne vlasy a mala oblečenú čiernu róbu, jej tvár bola bledá a oči čisto čierne. Bolo to akoby som sa díval do očí smrti. Schmatol som Hannu a vybehli sme schody za našou mamkou. Nebol som si istý, či nám uverila, no povedala, že sa máme držať ďalej od pivnice a to bolo všetko. Tá tvár ma straší doteraz.Hodiny po tej desivej skúsenosti, som ležal v posteli, nemohol som spať. Bola hlboká noc, takže všetci už spali. Začul som hudbu vychádzajúcu z chodby. Vstal som z postele, premýšľal som, či to nebola Hannah. Vykúkol som z dverí, no nikoho som nevidel. Prešiel som dolu po chodbe a na poschodí, vedľa Hanninej izby bola šperkovnica z pivnice. Sledoval som, ako sa baletka otáča a otáča a otáča. Všetko bolo ako v spomalenom zábere, cítil som sa omámený. Vzduch bol chladný a ťažký. Niekto ma sledoval. Počul som niekoho spievať, spievať tú istú pesničku. Tentoraz to bolo malé dievča, potom zase žena. Ten spev išiel z Hanninej izby. Otvoril som jej dvere, spev prestal a nikoho som nevidel. Hannah rýchlo zaspala. Spýtal som sa jej na to ďalší deň, ale netušila, o čom to hovorím.Týždne po tom incidente všetko nabralo zlý smer. Presne ako vtedy, vrieskala, vrieskala z plných pľúc uprostred noci. Bežali sme k nej, mamka a ja.,,Ona sa ma snaží utopiť!" hučala. ,,Ona sa ma snaží utopiť!",,Kto?" opýtala sa mamka. ,,O kom to hovoríš?" Hannah prestala kričať a postavila sa z postele. Triasla sa, tvár mala bledú a hlas sa jej triasol. Oči mala rozšírené, ako tam tak stála, skoro akoby zamrzla, ako keby sa memohla pohnúť.,,Je za dverami," zašepkala zrazu, dívajúc sa na dvere zhrozeným pohľadom.BAM!Dvere sa zavreli a ja som zistil, že som sám, vonku na chodbe. Kričali. Moja mama a moja sestra kričali a ja som nič nemohol urobiť. Snažil som sa otvoriť dvere, no boli zaseknuté. PUSŤ MA DOVNÚTRA! PUSŤ MA DOVNÚTRA! Kričal som, kopal som a búchal som, pretože to bolo všetko, čo som mohol urobiť. Vrieskali tak hlasno, ako len mohli až kým zrazu... kričanie prestalo.,,Mami! Hannah!" zahučal som. Žiadna odpoveď. Boli mŕtve, moja matka a moja sestra boli mŕtve. To bolo všetko, na čo som mohol myslieť.The birds are singing, singing, singing - Vtáky spievajú, spievajú, spievajúGo to bed, go to bed - Choď do postele, choď do posteleI'll see you in the morning, morning, morning - Uvidíme sa zase ráno, ráno, ránoNow rest your head, rest your head - Teraz si oddýchni, oddýchniZnelo to ako moja matka. Počul som, ako sa dvere zvnútra odomykajú. Pomaly som ich otvoril a zbadal som mamku, ako sedí na posteli, spieva Hanne, ktorá rýchlo zaspala. Potom sa postavila, videl som tú prázdnotu v jej očiach a prešla okolo mňa, akoby som tam ani nebol. Bol som zmätený. Proste to nedávalo žiaden zmysel.Zobudil som sa ďalšie ráno na hlasité zvuky z kuchyne. Zišiel som dolu a zbadal som mamu, ako robí raňajky, celú premočenú a spievajúc si tú prekliatu pesničku.,,Prečo si mokrá, mami?" spýtal som sa. Nič nepovedala. ,,Kde je Hannah?",,Kto si?" pošepkala.,,To som ja, mama. Tvoj syn." Pozrela sa na mňa, dívala sa mi do očí akoby mi chcela ukradnúť dušu. Usmiala sa, skazeným a diabolským úsmevom, ktorý som nikdy predtým nevidel.,,Ja nemám syna," povedala. ,,Teraz odíď, Maddie nie je k dispozícií."Zišla do pivnice a zavrela dvere. Po menej ako minúte som začul hlasný zvuk rozliehajúci sa pivnicou. Vybehol som do Hanninej izby, hľadajúc ju všade. Nebola tam. Prešiel som do chodby a vtedy som ju videl schádzať po schodoch. Trochu sa mi uľavilo. Myslel som si, že je mŕtva. Dobehol som ju, vyšla z domu, no stratil som ju vo vysokej tráve. Dobehol som dozadu, mysliac si, že by sa mohla hrať na húpačke. Nevidel som ju, no obe húpačky sa húpali. Počul som smiech, znel ako dve malé dievčatá, jedna z nich naozaj znela ako Hannah, ale nikoho som nevidel. Obišiel som húpačky a vtedy som ju uvidel. Ležala tam bez známok života, tvárou ponorenou v jazierku. Začul som jej hlas, ako sa rozlieha vetrom... spievala.The birds are singing, singing, singing - Vtáky spievajú, spievajú, spievajú
Go to bed, go to bed - Choď do postele, choď do postele
I'll see you in the morning, morning, morning - Uvidíme sa zase ráno, ráno, ráno
Now rest your head, rest your head - Teraz si oddýchni, oddýchni

Kagekao

26. srpna 2017 v 16:23 | Mrs Psycho |  Creepypasty
Kagekao-Creepypasta
Mark si vzdychol a pozrel sa na nočnú oblohu. Bol vo štvrtom poschodí, na streche svojho domu. Občas si Mark prial, aby zostal navždy tu, vo večnom tichu. Pri pohľade nadol zbadal rušné mesto. Keď sa pozrel hore, videl mesiac v splne a svit hviezd ...
Mark sa prechádzal po okraji strechy. Bolo už dosť neskoro, tak sa rozhodol, že sa vráti späť do bytu. Potom zbadal niečo čo ležalo na zemi a pohrával sa s tým vietor. Vzal to do rúk a zistil, že sú to noviny. Začal si čítať titulnú stranu.
Mladý muž nájdený mŕtvy pri lese
Dnes bol nájdený mŕtvy dvadsaťročný John Parker. Na severnej strane lesa. Jeho rodina vyhlásila, že nemal nepriateľov, ale bol to problémový človek. Stále nie je známa totožnosť vraha. Zdá sa, že jeho smrť bola spôsobená veľkou stratou krvi. Podľa jaziev by sa dalo povedať, že ho zabilo niektoré veľké zviera, ale táto domnienka bola zamietnutá, pretože muž mal na čele vyrytý symbol. Symbol bol -
Mark odložil noviny tam, kde ich našiel. Nechcel si tým kaziť noc. Išiel pozdĺž kraja strechy a díval sa na oblohu. Dvadsať rokov ... Tak mladý. Ľutoval ho, jemu samotnému bolo už tridsať. Myslel na všetky veci, ktoré ten muž už nemohol urobiť. Ako bol jeho život krátky. Mark sa snažil vytesniť túto myšlienku z hlavy. Nechcel upadnúť do depresie.
Bez toho aby si to všimol, zhodil omylom rukou krabicu, ktorá ležala na okraji strechy. Pokúsil sa ju chytiť, ale bolo už neskoro. Krabica padala do čierno-čiernej hĺbky pod strechou. Bolo to zvláštne. Pod ním neboli žiadne autá ani ľudia. Až na jedného človeka kráčajúceho po chodníku.
"Hej! Pozor!" zavolal, ale bolo príliš neskoro.
Krabica spadla človeku na hlavu. Ešte, že to bola len prázdna lepenková krabica. Chystal sa tomu človeku ospravedlniť, ale zrazu ho niečo zarazilo. Postava sa na neho otočila. Mala na sebe čiernu mikinu s kapucňou a čiernobielu pruhovanú šatku. To ale nebolo to, čo ho zneistilo. Ten človek mal na tvári čiernobielu masku.
Keď sa Mark konečne spamätal, chcel sa mu ospravedlniť. Možno ide ten chlapík z nejakého divného stretnutia. Muž niečo povedal, ale Mark to nepočul. Zrazu vyskočil na stenu a začal šplhať nahor.
Šplhal podobným štýlom ako jašterica alebo pavúk. Mark stál hore s pokleslou bradou a snažil sa pochopiť to, čo práve teraz vidí. Podivný muž, alebo skôr príšera, vyšplhal úplne hore a sedel na rímse. Sledoval ho.
Mark až teraz zistil, ako to, že sa mu podarilo vyliezť na budovu tak ľahko. Mal na sebe oblečené biele rukavice, ktoré mali na sebe dlhé čierne mačacie pazúry. Všimol si, že maska ​​mala tvár, ale len na polovici tváre. Na bielej strane bol čierny nenávistný úškľabok. Pozerali na seba ešte niekoľko sekúnd, než Mark počul prízračný smiech. "CHE CHE CHE!"
Keď sa Mark spamätal, netvor stál nad ním a prezeral si jeho tvár.

Mark sa prebudil. Bol doma vo svojom byte, vo svojej posteli. Poobzeral sa zmätene okolo seba, aby sa ubezpečil, že je naozaj doma. Povzdychol si. Bol to iba sen. Jeden z tých snov, u ktorých ste si absolútne istí, že to sen nebol. Že to bola realita. Bolo to zvláštne.
Mark sa zasmial sám pre seba.
"Ako keby príšery naozaj existovali ... Pff ..."
Jeho smiech prerušila náhla bolesť na čele. Možno to bolo skutočné a on si len nepamätal ako sa dostal dovnútra. Mark tú myšlienku okamžite zamietol. Asi proste do niečoho v spánku vrazil.
Mark vstal a šiel si pre niečo na pitie. Dal si pohár pomarančového džúsu a urobil si raňajky. Naklonil krabicu, aby si nalial džús, ale zrazu mu šťava pretiekla úplne inde. Zmätene sa pozrel na krabicu. Potom si všimol, že bola krabica prerezaná presne pod viečkom.
"CHE CHE CHE!"
On je tu. Rýchlo sa otočil, potom sa zarazil. Je veľmi paranoidný a hlúpy. Očividne si to len predstavoval, a ten rez na krabici by mohla urobiť jeho priateľka, keď sa minulý týždeň pohádali.
Mark upratal neporiadok a povedal si, že už na raňajky chuť nemá. Bál sa, že sa mu toto bude stávať, až tu bude jeho priateľka Beatrice. Miloval ju, a chcel, aby to vedela. Spustil si televíziu a zabudol na svoje problémy.
Keď bolo popoludnie, vstal a šiel do kuchyne. Otvoril si skrinku s alkoholom, vzal si fľašu piva a nalial si celý jej obsah do pohára. Prekvapením skoro pustil fľašu na zem. To nebolo pivo, to bola len čistá voda. Zamračil sa a ochutnal to, či je to naozaj len voda. Zlostne chytil ďalšiu fľašu, ale jej obsah bol znovu len čistá voda. Vzdychol si.
"CHE CHE CHE!"
Mark sebou trhol. Asi je naozaj paranoidný. Ten smiech si len vymýšľa jeho mozog.
Vedel, že v zadnej časti skrinky sú dve fľaše vína a šampanského, ktoré zachránil tesne pred tým, než mu ich Beatrice zobrala. Šmátral v skrinke a zistil, že mu chýba jedna fľaša vína. Mark sa pozrel na poličku, kde boli poháre na víno a tiež jedna chýbala.
Asi to vzala Beatrice. Bola veľmi naštvaná, premýšľal Mark, aj keď si hovoril, že toto by bola posledná vec, ktorú by Beatrice po tej hádke urobila. Potom zas započul ten smiech.
"CHE CHE CHE!"
Smiech vychádzal z obývacej izby, kde nechal zapnutú televíziu. Tentoraz bol ten smiech reálny. Víno nechal vínom a utekal do obývačky. To monštrum tam naozaj bolo, sedelo na gauči, pilo víno a sledovalo televíziu. Netvor natočil hlavu na Marka a usmial sa. Pozdvihol pohárik vína.
"VÍNO?"
Mark bol ako v tranze. Rýchlo sa ale spamätal a v panike utiekol do kuchyne. Toto bolo skutočné. Čakal na to monštrum. Čakal, až sa k nemu rozbehne, zožerie ho, roztrhá na kúsky alebo mu prehryzne krk. Toto predsa monštrá robia. Ale on tam zostal. Sedel v obývačke a smial sa.
Mark sa bál. Musel sa odtiaľ rýchlo dostať. Musí sa zachrániť. Rozhliadol sa po kuchyni, či nemôže použiť niečo ako obranu. V panickej hrôze zobral najbližší nôž a vrátil sa späť k príšere.
Ale on bol preč. Bez stôp sa vytratil, neboli tu ani žiadne poháre vína. Asi zošalel.
"Nie! Nie! Ja nie som blázon! To sa nemôže stať! To sa nestane. Nenechám to tak!" hovoril si sám sebe.
Vrátil nôž späť do kuchyne a sadol si k televízii.
"Možno to sú len halucinácie ... Možno som v depresii z toho, že je na mňa Beatrice naštvaná. A navyše som mal ten stupídny sen!" Mark vstal a schmatol telefón, aby jej zavolal. Vytočil jej číslo a čakal. Bol tak natešený, že si ani nevšimol, že mu niečo lezie von oknom ...
"Ahoj! Beatrice? To som ja! Je mi to ľúto ... Nie, strašne moc ma to mrzí! Urobím pre teba čokoľvek! Prisahám, budem ..."
Beatrice zavesila. Mark smutne odložil slúchadlo. Zbadal niečo v kúte, ale keď sa otočil, už to tam nebolo.
"Budem na vzťahu pracovať." Obliekol si na seba bundu. "Ospravedlním sa jej osobne!" Mark chodil rozpačito po byte a premýšľal nad tým, čo jej donesie. Potom si uvedomil, že má pri sebe ešte fľašu šampanského, ale keď otvoril skrinku, fľaša tam už nebola. Pomyslel si, že úprimné ospravedlnenie bude oveľa lepšie ...
Mark si cestou nacvičoval čo jej povie. Celú dobu mal pocit, akoby ho niekto sledoval. To bude z nervozity, povedal si.
Stál na schodoch pri jej dome. Mal strach, že mu neodpustí a rozíde sa s ním. Natiahol ruku k dverám. A zase ju rýchlo stiahol, bál sa. Vzdychol si a zaklial, aký to je zbabelec. Otočil sa, aby šiel preč. Počul smiech.
"CHE CHE CHE!"
Mark už odchádzal z baru. Prišiel do baru, aby sa trochu napil, trochu odreagoval, než sa stretne tvárou v tvár s Beatrice. Teraz si hovoril, že by sa mal zachovať ako muž a ísť za ňou. Došiel k jej domu. Mark hlasno zaklopal na dvere a čakal. Nikto neodpovedal. Stlačil zvonček niekoľkokrát, a počul ho zvoniť po dome. Stále nikto neodpovedal. Začal byť nepokojný, zaklopal na dvere a vyslovil jej meno. Pokúsil sa zatiahnuť za kľučku a dvere sa otvorili. Bolo to zvláštne, Beatrice ich mala zásadne vždy zamknuté. Všimol si, že jedno okno bolo otvorené, a na jeho ráme boli hlboké škrabance. Ako od mačky. Vošiel do jedálne, a zavolal jej meno. A stuhol. Na stole bola fľaša šampanského. Bola to presne tá fľaša, ktorú mal pri sebe v byte a bola otvorená. Vzal ju do ruky a prezrel si ju. Bol na nej napísaný odkaz:
Beatrice, je mi strašne ľúto našej hádky. Vážne chcem, aby si bola šťastná, pretože ja ťa milujem z celého srdca a duše! - Mark
Mark si odkaz pozorne prehliadol. Nepamätá si, že by jej to posielal ...
"Beatrice ?!" zavolal.
Obišiel stôl a zbadal Beatrice, ako leží na podlahe. Okolo nej boli črepy a ležala v kaluži krvi.
"Beatrice!" vykríkol Mark.
Padol na zem, aby ju zdvihol. Ignoroval črepy skla bodajúcich ho do kože. Z ich tvarov poznal, že sú z pohára na víno. Po tvári mu začali stekať slzy. Vedel, že je mŕtva.
"ŽE JE TO SLADKÉ?"
Mark sa postavil a pozrel sa hore. Stál tam netvor. Sedel na parapete a napodobňoval Marekov hlas.
"Je mi veľmi ľúto, že som ťa nezabil hneď pri prvom stretnutí!" Mark začal zúriť.
"Potom sa napil, POTOM ZOMRELA! CHE CHE Chee! JE TO JED! CHE CHE CHE!"
"Myslíš si že je to sranda ?! Ty si ju zabil! Ja ťa zabijem !!!" Mark vstal a schmatol fľašu.
"Hneváš sa?"
Mark po netvorovi hodil fľašu, ale on zoskočil z okna skôr, než ho trafila. Chystal sa ho zabiť. Nech splatí svoj dlh. Mark pristúpil k Beatricinému bielizníku, veľmi dobre vedel, že v ňom schovávala pištoľ na sebaobranu. Vytiahol ju a pozrel sa do zásobníka. Boli tam štyri náboje. To mu stačilo, potreboval len jeden. Mark vybehol z dverí, lenže nikde nikto. Vedel, že sa netvor vracia do jeho bytu. Mark utekal tak rýchlo, ako len mohol. Dobehol k bytu a vbehol dovnútra. Zabuchol dvere otvorené do svojho bytu. Mal pravdu, ten netvor tam je. Sedel na hornej polici a v každej ruke držal jednu fľašu vína.
"VÍNO JE PREČ!"
Mark namieril na netvora a stlačil spúšť. Netvor uskočil a začal liezť po strope. Mark na neho namieril a všimol si, že netvor má divne ohnutú ľavú ruku a nohu, viac než by mal obyčajný človek mať. Vystrelil dve guľky, ale netvor znovu uhol a spadol zo stropu na všetky štyri. Mark vystrelil štvrtýkrát a opäť sa netrafil. Monštrum začalo liezť po stenách. Mark sa k nemu priblížil a priložil mu pištoľ k hlave. Stlačil spúšť, ale začul len tiché kliknutie, ktoré znamenalo, že mu došli guľky. Netvor sa začal šialene smiať.
"FAIL!"
Mark bol neskutočne naštvaný. Hodil po ňom už nepoužiteľnú zbraň, ale on odskočil na poličku. Hodil po Markovi poháre, ale on sa uhol. Netvor po ňom nakoniec hodil fľašu vína. Trafila Marka medzi oči, omdlel.
Keď nadobudol vedomie, ocitol sa tvárou v tvár netvorovi. Netvor bol prilepený k stropu, jeho ruky a nohy v ohybe späť v uhle deväťdesiatich stupňov, takže bol naproti nemu. Jeho maska ​​sa zase zmenila. Svetlý úsmev na tmavo čiernej strane jeho masky zmizol, a naštvaný zamračený úškľabok sa objavil na bielej strane. Potom k nemu prehovoril hrubým hlbokým hlasom.
"SI nudný."
Vydal zo seba syčivý zvuk a skočil.
Neskôr prišla do bytu polícia zavolaná susedom. Povedal, že počul výstrel. Mark bol nájdený mŕtvy, celé jeho telo bolo pokryté škrabancami akoby od mačky a jeho hrdlo malo hlbokú ryhu. Zviera za sebou zanechalo krvavé stopy a škrabance aj na strope. Stopy potom smerovali k oknu. Pri ohliadke tela vyšetrovatelia zistili, že muž má na čele vytesaný znak ...
"NUDA."

Manžel

26. srpna 2017 v 16:21 | Mrs. Psycho |  Strašidelné príbehy
Manžel
Bolo to už pár rokov, čo mi zomrel manžel, no stále som sa s tým nevyrovnala. Hoci som už mala 30 a on zomrel pred 3 rokmi, stále som sa s tým nevyrovnala. Niekedy som cítila jeho prítomnosť. Občas za mnou pribehla suseda či som v poriadku, že za oknom videla mužskú siluetu. Najprv som si myslela že sa zbláznila, no potom som to pochopila. Teraz bude za 3 dni deň, kedy zomrel, 27.6. Osudný dátum. Ako som tak nad tým rozmýšľala, uvedomila som si, že mi po tvári stekajú slzy. Zobrala som obrúsok a utrela som si ich. Raz už to pochopiť musím. Pozrela som sa na hodinky, 23:11. Pomaly som sa zdvihla zo stoličky a pohľad som uprela na fotografiu na stole v obývačke. Pochádzala spred asi dvadsiatich rokov a bol na nej môj manžel, len ako 10 ročný. Usmiala som sa a pobrala sa do spálne. Tú noc som nemohla spať. Stále som sa budila na šuchot papiera a zvuk, ako keby niekto písal. Myslela som si, že za to môže nezavreté okno v kuchyni, pretože vonku fúkal dosť silný vietor. Potom to ustalo a ja som konečne zaspala. Zobudila som sa o 8:00 a išla som si do kuchyne spraviť raňajky. Okno, ktorému som to všetko pripisovala, bolo zavreté. Až ma zamrazilo. No kašlala som na to. Nebolo to nič také strašné. Spravila som si kávu a sadla som si pri stôl. Zbadala som na stole papier, zdalo sa, že zo zadu je niečo napísané. Otočila som ho a bolo tam fixkou napísané ,,2 DNI". Skoro som spadla zo stoličky, keď som to videla. Keď som sa upokojila, snažila som si to logicky vysvetliť. Myslela som si, že by si zo mňa niekto mohol vystreliť, no nemal sa ako dostať dnu. Potom, keď som nenašla dôvod, som papier pokrčila a hodila do koša. Potrebovala som na to zabudnúť, a úprimne, sama som sa trochu začala báť. Išla som k susede, že sa s ňou pozhováram, no ona mi neverila. Jej manžel práve bol preč, vraj si potreboval oddýchnuť od práce tak si zobral dovolenku a išiel dakam do Talianska. Tak sme sa začali rozprávať a ja som tam presedela aspoň 4 hodiny.
O JEDEN DEŇ
Zobudila som sa, a zdalo sa mi, že dnešok bude krajší. A to nie len preto, lebo na stole nečakal nijaký hrozivý odkaz, ale aj kvôli tomu, že sa vyjasnilo a hneď ráno už bolo 22 stupňov. Nemala som v pláne trčať doma, tak som sa rozhodla pre prechádzku miestnym parkom. Po chvíli som si sadla na lavičku a ponorila sa do časopisu. Z čítania ma vytiahlo zvonenie môjho mobilu. Zdvihla som a povedala som ,,Haló?"
Zrejme muž v telefóne si odkašľal a začal: ,,Dobrý, dovolal som sa pani Karolíne Greenovej?"
,,Pri telefóne."

,,Musíme vám povedať zlú správu."
,,Panebože, akú?" znervóznela som.
,,Vašu susedu ráno našli mŕtvu, vraj ste posledná kto ju videl. Je to pravda?"
,,A-a-áno" zakoktala som. Bodlo ma pri srdci, keď som to počula, boli sme si dosť blízke. Muž ešte čosi blabotal, no ja som zachytila len slová: ,,..napísané málo času.." to mi stačilo.
Pustila som telefón na zem a zacítila som len zvláštnu bolesť, akoby vo mne čosi puklo, a potom som ležala na zemi.
ĎALŠÍ DEŇ
Pomaly som otvorila oči. Ležala som v nemocnici. Musela som odpadnúť. Hlava ma bolela, no nie tak strašne. Sestrička pri mne sa usmiala a spýtala sa: ,,Ako vám je?"
Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila čo sa stalo, no po chvíli som odpovedala: ,,Celkom dobre. Aký je dnes deň?" dodala som.
,,Jéé... streda, 27.6."
,,Čože?!" vykríkla som.
,,Ja, musím odísť!" vykríkla som.
,,Upokojte sa, ak vám je dobre, tak to bude možné, no musíte počkať aspoň 2 hodiny." povedala upokojujúco sestrička, zdvihla sa a odišla. Čas bežal pomaly. Neboli to hodiny, boli to roky. Priam som zvýskla od radosti keď sa zjavila sestrička.
,,Môžete odísť, no musíte toto podpísať."
Aj by som ju vtedy objala od radosti, no nedovolila som si to. Po pár minútach som odišla z nemocnice a chcela som ísť na cintorín, za mojím manželom. Po ceste som si kúpila sviečky so zapaľovačom a išla som na cintorín. Pomaly sa mi ešte vyjasňovali veci zo včerajšieho dňa a pri spomienke na telefonát by som sa najradšej rozplakala. Nevedela som, čo majú znamenať tie ,,2 dni" a ,,málo času", ale to mi teraz tak nevadilo. Konečne som prišla k cintorínu. Obrovská brána natretá na čierno sa mi zdala vždycky nepríjemná. Prišla som dovnútra a išla som k manželovmu hrobu. Keď už som stála pri ňom,zakryla som si ústa, pretože bol otvorený a ja som hľadela do veľkej čiernej diery v zemi. A čo ma ešte prekvapilo, bolo, že vnútri nebolo žiadne telo. Pozrela som sa na náhrobok na ktorom bolo vyškriabané ,,žiadny čas". Vykríkla som a chvíľu som tam omráčene stála, keď v tom ma niekto alebo niečo sotilo do otvoreného hrobu. Chvíľu som tam ležala a kričala o pomoc, keď vtom sa hrob začal prikrývať...
Zadychčaná a spotená som sa prebudila. Bola som vo svojej posteli a budík ukazoval 8:05, 27.6. Bol to iba sen. Vydýchla som si a položila hlavu pomaly na vankúš. Sťažka som dýchala a keď som sa ukľudnila pomaly som sa postavila a smerovala ku kuchyni. Na moje prekvapenie som mala na sebe denné oblečenie ktoré bolo zablatené, a o chvíľu som si spozorovala aj modriny na rukách a nohách.

Les samovrahov

26. srpna 2017 v 16:20 | Mrs. Psycho |  Najstrašidelnejšie miesta na Zemi
Na prvý pohľad pôsobí les Aokigahara ako veľmi romantické miesto, ale v skutočnosti skôr pripomína nejaký japonský horor. Ročne sa v ňom totiž zabije až sto ľudí, ktorí už nemajú chuť žiť.
Problematika samovraždy prelína japonskú históriu od nepamäti. Či už išlo o samurajov, ktorí si rozrezávali bruchá alebo známych pilotov kamikadze, až po súčasnosť. Dnes sa Japonci najčastejšie zabíjajú na úpätí najslávnejšej japonskej hory Fudži. Úrady tu každý rok nájdu asi stovku ľudí, ktorí si dobrovoľne zoberú život.
Prečo sem miestni obyvatelia odchádzajú zomrieť, nie je dodnes úplne jasné, ale zrejme za to môže jedna vplyvná kniha. Celý fenomén už 25 rokov skúma miestny geológ Azusa Hayano, ktorý o ňom natočil aj dokument. On osobne objavil v lese najmenej stovku mŕtvych tiel, ale ani on netuší, prečo sa z hustého a krásneho lesa stalo miesto smrti. Najviac mŕtvol sa našlo v srdci lesa, na mieste nazvanom juka, čiže more stromov.
Ľudia si so sebou do Aokigahary prinášajú predmety, ktoré symbolizujú spomienku na blízkych, ale najčastejšie pri ich telách ležali odkazy na nešťastnú lásku. A práve tu treba hľadať spojitosť s vyššie spomínanou knihou. Ide o román Nami na to, ktorý v roku 1960 vydal spisovateľ Seichō Matsumoto. Kniha končí tým, že dvojica nešťastne zamilovaných mladých ľudí odchádza spáchať spoločnú samovraždu práve do spomínaného lesa. Príbeh sa stal kultovou záležitosťou a veľa mladých Japoncov chce svoje vzory napodobniť.
Podľa mnohých náznakov sa však stal prales miestom smrti už oveľa skôr. Stredoveké príbehy ho spájajú s démonmi a prízrakmi, v 19. storočí zasa slúžil ako miesto ohavnej tradície nazvanej ubasute. Spočívala v tom, že mladí muži odnášali do Aokigahary svoje matky, potom ich opustili a vyčerpané ženy v lese osamelo umierali.
Aokigahara patrí na zozname miest, kde dochádza k najviac samovraždám, na druhé miesto. Prekonáva ho len jediné miesto - most Golden Gate v San Franciscu, kde sa každým rokom pokúsi zabiť asi 1500 ľudí.
Problematika samovraždy prelína japonskú históriu od nepamäti. Či už išlo o samurajov, ktorí si rozrezávali bruchá alebo známych pilotov kamikadze, až po súčasnosť. Dnes sa Japonci najčastejšie zabíjajú na úpätí najslávnejšej japonskej hory Fudži. Úrady tu každý rok nájdu asi stovku ľudí, ktorí si dobrovoľne zoberú život.
Úrady tu každý rok nájdu asi stovku ľudí, ktorí si dobrovoľne zoberú život

Ľudia si sem so sebou prinášajú stany a špagáty.Keď si prinesú stan ešte sa 1-2 dni rozhodujú či sa zabiť alebo nie.Potom si so sebou berú špagát ktorý obmotávajú okolo stromov,aby našli cestu späť ak by sa chceli vrátiť.
Wattpad: Mrs Psycho

Castle of Flesh

26. srpna 2017 v 16:15 | Mrs. Psycho |  Micropasty
Pod ľudstvom, pod civilizáciou stojí kolosálny a nádherný zámok postavený z mäsa a kostí. Telá, z ktorých sú použité kosti a mäso patrí ľuďom, ktorí padli vo vojne proti nepriateľovi -- je ich tu milión. Jejich telá sú prepletené s ostatnými a tvoria tak záhadné ornamenty, ozdoby a chŕliče. Pokiaľ niekedy dostaneš šancu nahliadnuť, budeš svedkom niečoho večného.Pokiaľ máš dosť odvahy a čisté srdce, môžeš do neho vstúpiť. V ňom je jeden osamelý trón a na ňom človek s ľudskou kožou prehodenou cez svoje nahé telo. Opýta sa ťa na jednu otázku.Mal by si odpovedať správne a tak získaš vedomosti toho muža na tróne. Ale pozor, hrad sa začne rúcať ako sa milióny duší oslobodí z jejich krutého zovretia. Jejich vzdychanie bude ohromujúce a búrlivé. Ten zvuk zaplní všetken hnilobný vzduch okolo teba..Pokiaľ uniknete, budete najmocnejší tvor na svete...Jediná nevýhoda je tá, že už nikdy nebudete môcť hovoriť s iným človekom a vaša duša bude studená ako ľad...
Môj wattpad: Mrs Psycho

Autobus,ktorý zmizol

16. srpna 2017 v 17:01 |  Strašidelné príbehy
I v malých mestách jazdí veľa autobusov. Jeden z nich však v jednom takom malom meste raz spôsobil značný rozruch. Bežný autobus mestskej hromadnej dopravy, v ktorom sa toho dňa viezlo zopár ľudí, prechádzal zákrutou popri akomsi starom dome, ktorý vyzeral ako menší zámok a patril železniciam. Oproti cez ulicu sa pod nádjazdom nachádzal kruhový objazd, po ktorom v tej istej chvíli prichádzal konvoj áut. Pred autobusom náhle zastavilo auto s rozsvieteným majákom na streche a odrezalo mu cestu. Vyskočil z neho chlap v obleku a zaťukal autobusárovi na dvere. Autobusár sa následne dozvedel, že ulica, po ktorej sa práve chystal prejsť, musí byť okamžite zablokovaná z bezpečnostných dôvodov. Uprostred konvoja totiž šla drahá limuzína, v ktorej sa viezol akýsi veľmi dôležitý človek. Chlap v obleku sa následne vrátil do auta, ktoré ostalo stáť na mieste. Kolóna sa posunula a niekoľko ďalších áut s majákmi a limuzína uprostred zaplnili ulicu po celej dĺžke a znemožnili tak prechod iným autám. Autobusár bol hnevom celý bez seba, pretože už i tak meškal, no neostávalo mu nič iné, iba ísť obchádzkou. Chystal sa teda autobus otočiť a vrátiť sa po tej istej ulici. Cesta však bola príliš úzka, a tak autobusár po niekoľkých manévroch začal cúvať na chodník. Veľké kolesá sa ľahko dostali na obrubník a pokračovali na zablatenú slepú ulicu na druhej strane chodníka, ktorá viedla ďalej pomedzi obytné domy. Potom sa pneumatiky ponorili do hustého blata a chvíľu sa prešmykovali na mieste, no čosi bolo zle. Keď autobusár ešte o trochu cúvol, celá zadná časť autobusu sa do veľkej mláky začala prepadávať. Blato rýchlo celé vozidlo začalo pohĺtať, čoho si po náhlej panike cestujúcich všimol i autobusár, no keď chcel pridať, bolo už neskoro. Zadná polovica autobusu bola už pod bahnom a celý autobus bol teraz naklonený a klesal ako potápajúca sa loď. Okolostojaci sa len šokovane prizerali, ako cestujúci vnútri v panike bijú rukami do okien a dverí, ktoré sa však už nedali otvoriť. Po krátkej chvíli bolo po všetkom a veľká mláka pohltila celý autobus i s posádkou. Na hladine sa objavili tri veľké bubliny, ktoré praskli so smiešnym zvukom. Na miesto nehody sa do niekoľkých minút dostavili autority a neskôr i špecialisti s ťažkou technikou. Povolaný bol aj profesionálny potápač, no keď chcel do mláky, o ktorej sa už predpokladalo, že ide o veľkú trhlinu plnú bahna, skočiť, pätami narazil na tvrdý betón, až z toho spadol na zadok. Po krátkej prehliadke sa zistilo, že mláka je hlboká nanajvýš desať centimetrov. Kaluž dali teda vysušiť a cestu pod ňou nasledujúceho dňa rozkopali do hĺbky niekoľkých metrov, no okrem potrubia a kanálov sa nenašlo nič neobvyklé. Ľudí, ktorý si toho dňa vybrali ten nešťastný spoj, ani samotného autobusára však už nikdy nikto nevidel.


Isla de las Muñecas

16. srpna 2017 v 16:59 |  Najstrašidelnejšie miesta na Zemi
Mexiko vábi návštevníkov mnohými lákadlami - tequila, telenovely, chutné tacos a burritos, bohatá aztécka kultúra i architektúra a 32 štátov, z ktorých každý sa môže pochváliť úplne iným počasím, flórou, faunou i prízvukom. V horúcej krajine sa však nachádzajú aj také pamiatky, ktoré vám obyčajný sprievodca krajinou neponúkne. Jednou z nich je Isla de las Muñecas - alebo Ostrov bábik. Nájdete ho v spleti riečnych kanálov južne od Mexika neďaleko mestskej časti Xochimico.
Tu, na konároch vysušených stromov i na verandách drevených chatrčí, z drôtov visia stovky zničených bábik. Horúce slnko, prach, vietor i príležitostné búrky zanechali na ich telách hlboké stopy - škrabance, vydutiny, blato a praskliny - to všetko pridáva bábikám na hrozivom výzore.
Pôvod cintorínu hračiek
Príbeh hovorí o malom dievčatku, ktoré sa pred vyše pol storočím utopilo v spleti kanálov Xochimico. Jediným stálym obyvateľom tejto oblasti bol pustovník menom Don Julian Santana Barrera, ktorý si i napriek tomu, že mal milujúcu rodinu a deti, zvolil život samotára na vyľudnenom ostrove. Krátko po smrti dievčatka Barrera vylovil z kanála prvú bábiku, ktorá podľa jeho domienky patrila malej nešťastníčke. No v kanáli sa bábiky začali objavovať i neskôr a každým dňom ich pribúdalo stále viac a viac. Pustovník bol presvedčený, že ide o znamenie zlých duchov, a tak začal bábiky vešať na stromy. Chcel sa tak ochrániť pred zlými silami a upokojiť dušu zosnulého dievčatka.
Ostrov zapĺňali bábiky s chýbajúcimi očami, rukami i nohami, celé popraskané a zničené - presne v takom stave, v akom ich Barrera vylovil z rieky. Postupom času sa malý ostrov premenil na chrám zasvätený mrazivým detským hračkám. Mnohé z nich vyzerajú, ako by zvádzali boj so zákernými chorobami alebo sa stali obeťami týrania. Diery v bábikách sa stali domovom exotických pavúkov a hmyzu a zvuky, ktoré tak produkujú, len pridávajú na mučivej atmosfére.
Don Julian Santana Barrera žil na ostrove ešte 50 rokov po vylovení tela utopeného dievčatka. V roku 2001 našli jeho telo na rovnakom mieste, na ktorom o život prišlo i dievčatko.
  

Kam dál