Kagekao

26. srpna 2017 v 16:23 | Mrs Psycho |  Creepypasty
Kagekao-Creepypasta
Mark si vzdychol a pozrel sa na nočnú oblohu. Bol vo štvrtom poschodí, na streche svojho domu. Občas si Mark prial, aby zostal navždy tu, vo večnom tichu. Pri pohľade nadol zbadal rušné mesto. Keď sa pozrel hore, videl mesiac v splne a svit hviezd ...
Mark sa prechádzal po okraji strechy. Bolo už dosť neskoro, tak sa rozhodol, že sa vráti späť do bytu. Potom zbadal niečo čo ležalo na zemi a pohrával sa s tým vietor. Vzal to do rúk a zistil, že sú to noviny. Začal si čítať titulnú stranu.
Mladý muž nájdený mŕtvy pri lese
Dnes bol nájdený mŕtvy dvadsaťročný John Parker. Na severnej strane lesa. Jeho rodina vyhlásila, že nemal nepriateľov, ale bol to problémový človek. Stále nie je známa totožnosť vraha. Zdá sa, že jeho smrť bola spôsobená veľkou stratou krvi. Podľa jaziev by sa dalo povedať, že ho zabilo niektoré veľké zviera, ale táto domnienka bola zamietnutá, pretože muž mal na čele vyrytý symbol. Symbol bol -
Mark odložil noviny tam, kde ich našiel. Nechcel si tým kaziť noc. Išiel pozdĺž kraja strechy a díval sa na oblohu. Dvadsať rokov ... Tak mladý. Ľutoval ho, jemu samotnému bolo už tridsať. Myslel na všetky veci, ktoré ten muž už nemohol urobiť. Ako bol jeho život krátky. Mark sa snažil vytesniť túto myšlienku z hlavy. Nechcel upadnúť do depresie.
Bez toho aby si to všimol, zhodil omylom rukou krabicu, ktorá ležala na okraji strechy. Pokúsil sa ju chytiť, ale bolo už neskoro. Krabica padala do čierno-čiernej hĺbky pod strechou. Bolo to zvláštne. Pod ním neboli žiadne autá ani ľudia. Až na jedného človeka kráčajúceho po chodníku.
"Hej! Pozor!" zavolal, ale bolo príliš neskoro.
Krabica spadla človeku na hlavu. Ešte, že to bola len prázdna lepenková krabica. Chystal sa tomu človeku ospravedlniť, ale zrazu ho niečo zarazilo. Postava sa na neho otočila. Mala na sebe čiernu mikinu s kapucňou a čiernobielu pruhovanú šatku. To ale nebolo to, čo ho zneistilo. Ten človek mal na tvári čiernobielu masku.
Keď sa Mark konečne spamätal, chcel sa mu ospravedlniť. Možno ide ten chlapík z nejakého divného stretnutia. Muž niečo povedal, ale Mark to nepočul. Zrazu vyskočil na stenu a začal šplhať nahor.
Šplhal podobným štýlom ako jašterica alebo pavúk. Mark stál hore s pokleslou bradou a snažil sa pochopiť to, čo práve teraz vidí. Podivný muž, alebo skôr príšera, vyšplhal úplne hore a sedel na rímse. Sledoval ho.
Mark až teraz zistil, ako to, že sa mu podarilo vyliezť na budovu tak ľahko. Mal na sebe oblečené biele rukavice, ktoré mali na sebe dlhé čierne mačacie pazúry. Všimol si, že maska ​​mala tvár, ale len na polovici tváre. Na bielej strane bol čierny nenávistný úškľabok. Pozerali na seba ešte niekoľko sekúnd, než Mark počul prízračný smiech. "CHE CHE CHE!"
Keď sa Mark spamätal, netvor stál nad ním a prezeral si jeho tvár.

Mark sa prebudil. Bol doma vo svojom byte, vo svojej posteli. Poobzeral sa zmätene okolo seba, aby sa ubezpečil, že je naozaj doma. Povzdychol si. Bol to iba sen. Jeden z tých snov, u ktorých ste si absolútne istí, že to sen nebol. Že to bola realita. Bolo to zvláštne.
Mark sa zasmial sám pre seba.
"Ako keby príšery naozaj existovali ... Pff ..."
Jeho smiech prerušila náhla bolesť na čele. Možno to bolo skutočné a on si len nepamätal ako sa dostal dovnútra. Mark tú myšlienku okamžite zamietol. Asi proste do niečoho v spánku vrazil.
Mark vstal a šiel si pre niečo na pitie. Dal si pohár pomarančového džúsu a urobil si raňajky. Naklonil krabicu, aby si nalial džús, ale zrazu mu šťava pretiekla úplne inde. Zmätene sa pozrel na krabicu. Potom si všimol, že bola krabica prerezaná presne pod viečkom.
"CHE CHE CHE!"
On je tu. Rýchlo sa otočil, potom sa zarazil. Je veľmi paranoidný a hlúpy. Očividne si to len predstavoval, a ten rez na krabici by mohla urobiť jeho priateľka, keď sa minulý týždeň pohádali.
Mark upratal neporiadok a povedal si, že už na raňajky chuť nemá. Bál sa, že sa mu toto bude stávať, až tu bude jeho priateľka Beatrice. Miloval ju, a chcel, aby to vedela. Spustil si televíziu a zabudol na svoje problémy.
Keď bolo popoludnie, vstal a šiel do kuchyne. Otvoril si skrinku s alkoholom, vzal si fľašu piva a nalial si celý jej obsah do pohára. Prekvapením skoro pustil fľašu na zem. To nebolo pivo, to bola len čistá voda. Zamračil sa a ochutnal to, či je to naozaj len voda. Zlostne chytil ďalšiu fľašu, ale jej obsah bol znovu len čistá voda. Vzdychol si.
"CHE CHE CHE!"
Mark sebou trhol. Asi je naozaj paranoidný. Ten smiech si len vymýšľa jeho mozog.
Vedel, že v zadnej časti skrinky sú dve fľaše vína a šampanského, ktoré zachránil tesne pred tým, než mu ich Beatrice zobrala. Šmátral v skrinke a zistil, že mu chýba jedna fľaša vína. Mark sa pozrel na poličku, kde boli poháre na víno a tiež jedna chýbala.
Asi to vzala Beatrice. Bola veľmi naštvaná, premýšľal Mark, aj keď si hovoril, že toto by bola posledná vec, ktorú by Beatrice po tej hádke urobila. Potom zas započul ten smiech.
"CHE CHE CHE!"
Smiech vychádzal z obývacej izby, kde nechal zapnutú televíziu. Tentoraz bol ten smiech reálny. Víno nechal vínom a utekal do obývačky. To monštrum tam naozaj bolo, sedelo na gauči, pilo víno a sledovalo televíziu. Netvor natočil hlavu na Marka a usmial sa. Pozdvihol pohárik vína.
"VÍNO?"
Mark bol ako v tranze. Rýchlo sa ale spamätal a v panike utiekol do kuchyne. Toto bolo skutočné. Čakal na to monštrum. Čakal, až sa k nemu rozbehne, zožerie ho, roztrhá na kúsky alebo mu prehryzne krk. Toto predsa monštrá robia. Ale on tam zostal. Sedel v obývačke a smial sa.
Mark sa bál. Musel sa odtiaľ rýchlo dostať. Musí sa zachrániť. Rozhliadol sa po kuchyni, či nemôže použiť niečo ako obranu. V panickej hrôze zobral najbližší nôž a vrátil sa späť k príšere.
Ale on bol preč. Bez stôp sa vytratil, neboli tu ani žiadne poháre vína. Asi zošalel.
"Nie! Nie! Ja nie som blázon! To sa nemôže stať! To sa nestane. Nenechám to tak!" hovoril si sám sebe.
Vrátil nôž späť do kuchyne a sadol si k televízii.
"Možno to sú len halucinácie ... Možno som v depresii z toho, že je na mňa Beatrice naštvaná. A navyše som mal ten stupídny sen!" Mark vstal a schmatol telefón, aby jej zavolal. Vytočil jej číslo a čakal. Bol tak natešený, že si ani nevšimol, že mu niečo lezie von oknom ...
"Ahoj! Beatrice? To som ja! Je mi to ľúto ... Nie, strašne moc ma to mrzí! Urobím pre teba čokoľvek! Prisahám, budem ..."
Beatrice zavesila. Mark smutne odložil slúchadlo. Zbadal niečo v kúte, ale keď sa otočil, už to tam nebolo.
"Budem na vzťahu pracovať." Obliekol si na seba bundu. "Ospravedlním sa jej osobne!" Mark chodil rozpačito po byte a premýšľal nad tým, čo jej donesie. Potom si uvedomil, že má pri sebe ešte fľašu šampanského, ale keď otvoril skrinku, fľaša tam už nebola. Pomyslel si, že úprimné ospravedlnenie bude oveľa lepšie ...
Mark si cestou nacvičoval čo jej povie. Celú dobu mal pocit, akoby ho niekto sledoval. To bude z nervozity, povedal si.
Stál na schodoch pri jej dome. Mal strach, že mu neodpustí a rozíde sa s ním. Natiahol ruku k dverám. A zase ju rýchlo stiahol, bál sa. Vzdychol si a zaklial, aký to je zbabelec. Otočil sa, aby šiel preč. Počul smiech.
"CHE CHE CHE!"
Mark už odchádzal z baru. Prišiel do baru, aby sa trochu napil, trochu odreagoval, než sa stretne tvárou v tvár s Beatrice. Teraz si hovoril, že by sa mal zachovať ako muž a ísť za ňou. Došiel k jej domu. Mark hlasno zaklopal na dvere a čakal. Nikto neodpovedal. Stlačil zvonček niekoľkokrát, a počul ho zvoniť po dome. Stále nikto neodpovedal. Začal byť nepokojný, zaklopal na dvere a vyslovil jej meno. Pokúsil sa zatiahnuť za kľučku a dvere sa otvorili. Bolo to zvláštne, Beatrice ich mala zásadne vždy zamknuté. Všimol si, že jedno okno bolo otvorené, a na jeho ráme boli hlboké škrabance. Ako od mačky. Vošiel do jedálne, a zavolal jej meno. A stuhol. Na stole bola fľaša šampanského. Bola to presne tá fľaša, ktorú mal pri sebe v byte a bola otvorená. Vzal ju do ruky a prezrel si ju. Bol na nej napísaný odkaz:
Beatrice, je mi strašne ľúto našej hádky. Vážne chcem, aby si bola šťastná, pretože ja ťa milujem z celého srdca a duše! - Mark
Mark si odkaz pozorne prehliadol. Nepamätá si, že by jej to posielal ...
"Beatrice ?!" zavolal.
Obišiel stôl a zbadal Beatrice, ako leží na podlahe. Okolo nej boli črepy a ležala v kaluži krvi.
"Beatrice!" vykríkol Mark.
Padol na zem, aby ju zdvihol. Ignoroval črepy skla bodajúcich ho do kože. Z ich tvarov poznal, že sú z pohára na víno. Po tvári mu začali stekať slzy. Vedel, že je mŕtva.
"ŽE JE TO SLADKÉ?"
Mark sa postavil a pozrel sa hore. Stál tam netvor. Sedel na parapete a napodobňoval Marekov hlas.
"Je mi veľmi ľúto, že som ťa nezabil hneď pri prvom stretnutí!" Mark začal zúriť.
"Potom sa napil, POTOM ZOMRELA! CHE CHE Chee! JE TO JED! CHE CHE CHE!"
"Myslíš si že je to sranda ?! Ty si ju zabil! Ja ťa zabijem !!!" Mark vstal a schmatol fľašu.
"Hneváš sa?"
Mark po netvorovi hodil fľašu, ale on zoskočil z okna skôr, než ho trafila. Chystal sa ho zabiť. Nech splatí svoj dlh. Mark pristúpil k Beatricinému bielizníku, veľmi dobre vedel, že v ňom schovávala pištoľ na sebaobranu. Vytiahol ju a pozrel sa do zásobníka. Boli tam štyri náboje. To mu stačilo, potreboval len jeden. Mark vybehol z dverí, lenže nikde nikto. Vedel, že sa netvor vracia do jeho bytu. Mark utekal tak rýchlo, ako len mohol. Dobehol k bytu a vbehol dovnútra. Zabuchol dvere otvorené do svojho bytu. Mal pravdu, ten netvor tam je. Sedel na hornej polici a v každej ruke držal jednu fľašu vína.
"VÍNO JE PREČ!"
Mark namieril na netvora a stlačil spúšť. Netvor uskočil a začal liezť po strope. Mark na neho namieril a všimol si, že netvor má divne ohnutú ľavú ruku a nohu, viac než by mal obyčajný človek mať. Vystrelil dve guľky, ale netvor znovu uhol a spadol zo stropu na všetky štyri. Mark vystrelil štvrtýkrát a opäť sa netrafil. Monštrum začalo liezť po stenách. Mark sa k nemu priblížil a priložil mu pištoľ k hlave. Stlačil spúšť, ale začul len tiché kliknutie, ktoré znamenalo, že mu došli guľky. Netvor sa začal šialene smiať.
"FAIL!"
Mark bol neskutočne naštvaný. Hodil po ňom už nepoužiteľnú zbraň, ale on odskočil na poličku. Hodil po Markovi poháre, ale on sa uhol. Netvor po ňom nakoniec hodil fľašu vína. Trafila Marka medzi oči, omdlel.
Keď nadobudol vedomie, ocitol sa tvárou v tvár netvorovi. Netvor bol prilepený k stropu, jeho ruky a nohy v ohybe späť v uhle deväťdesiatich stupňov, takže bol naproti nemu. Jeho maska ​​sa zase zmenila. Svetlý úsmev na tmavo čiernej strane jeho masky zmizol, a naštvaný zamračený úškľabok sa objavil na bielej strane. Potom k nemu prehovoril hrubým hlbokým hlasom.
"SI nudný."
Vydal zo seba syčivý zvuk a skočil.
Neskôr prišla do bytu polícia zavolaná susedom. Povedal, že počul výstrel. Mark bol nájdený mŕtvy, celé jeho telo bolo pokryté škrabancami akoby od mačky a jeho hrdlo malo hlbokú ryhu. Zviera za sebou zanechalo krvavé stopy a škrabance aj na strope. Stopy potom smerovali k oknu. Pri ohliadke tela vyšetrovatelia zistili, že muž má na čele vytesaný znak ...
"NUDA."
 

Manžel

26. srpna 2017 v 16:21 | Mrs. Psycho |  Strašidelné príbehy
Manžel
Bolo to už pár rokov, čo mi zomrel manžel, no stále som sa s tým nevyrovnala. Hoci som už mala 30 a on zomrel pred 3 rokmi, stále som sa s tým nevyrovnala. Niekedy som cítila jeho prítomnosť. Občas za mnou pribehla suseda či som v poriadku, že za oknom videla mužskú siluetu. Najprv som si myslela že sa zbláznila, no potom som to pochopila. Teraz bude za 3 dni deň, kedy zomrel, 27.6. Osudný dátum. Ako som tak nad tým rozmýšľala, uvedomila som si, že mi po tvári stekajú slzy. Zobrala som obrúsok a utrela som si ich. Raz už to pochopiť musím. Pozrela som sa na hodinky, 23:11. Pomaly som sa zdvihla zo stoličky a pohľad som uprela na fotografiu na stole v obývačke. Pochádzala spred asi dvadsiatich rokov a bol na nej môj manžel, len ako 10 ročný. Usmiala som sa a pobrala sa do spálne. Tú noc som nemohla spať. Stále som sa budila na šuchot papiera a zvuk, ako keby niekto písal. Myslela som si, že za to môže nezavreté okno v kuchyni, pretože vonku fúkal dosť silný vietor. Potom to ustalo a ja som konečne zaspala. Zobudila som sa o 8:00 a išla som si do kuchyne spraviť raňajky. Okno, ktorému som to všetko pripisovala, bolo zavreté. Až ma zamrazilo. No kašlala som na to. Nebolo to nič také strašné. Spravila som si kávu a sadla som si pri stôl. Zbadala som na stole papier, zdalo sa, že zo zadu je niečo napísané. Otočila som ho a bolo tam fixkou napísané ,,2 DNI". Skoro som spadla zo stoličky, keď som to videla. Keď som sa upokojila, snažila som si to logicky vysvetliť. Myslela som si, že by si zo mňa niekto mohol vystreliť, no nemal sa ako dostať dnu. Potom, keď som nenašla dôvod, som papier pokrčila a hodila do koša. Potrebovala som na to zabudnúť, a úprimne, sama som sa trochu začala báť. Išla som k susede, že sa s ňou pozhováram, no ona mi neverila. Jej manžel práve bol preč, vraj si potreboval oddýchnuť od práce tak si zobral dovolenku a išiel dakam do Talianska. Tak sme sa začali rozprávať a ja som tam presedela aspoň 4 hodiny.
O JEDEN DEŇ
Zobudila som sa, a zdalo sa mi, že dnešok bude krajší. A to nie len preto, lebo na stole nečakal nijaký hrozivý odkaz, ale aj kvôli tomu, že sa vyjasnilo a hneď ráno už bolo 22 stupňov. Nemala som v pláne trčať doma, tak som sa rozhodla pre prechádzku miestnym parkom. Po chvíli som si sadla na lavičku a ponorila sa do časopisu. Z čítania ma vytiahlo zvonenie môjho mobilu. Zdvihla som a povedala som ,,Haló?"
Zrejme muž v telefóne si odkašľal a začal: ,,Dobrý, dovolal som sa pani Karolíne Greenovej?"
,,Pri telefóne."

,,Musíme vám povedať zlú správu."
,,Panebože, akú?" znervóznela som.
,,Vašu susedu ráno našli mŕtvu, vraj ste posledná kto ju videl. Je to pravda?"
,,A-a-áno" zakoktala som. Bodlo ma pri srdci, keď som to počula, boli sme si dosť blízke. Muž ešte čosi blabotal, no ja som zachytila len slová: ,,..napísané málo času.." to mi stačilo.
Pustila som telefón na zem a zacítila som len zvláštnu bolesť, akoby vo mne čosi puklo, a potom som ležala na zemi.
ĎALŠÍ DEŇ
Pomaly som otvorila oči. Ležala som v nemocnici. Musela som odpadnúť. Hlava ma bolela, no nie tak strašne. Sestrička pri mne sa usmiala a spýtala sa: ,,Ako vám je?"
Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila čo sa stalo, no po chvíli som odpovedala: ,,Celkom dobre. Aký je dnes deň?" dodala som.
,,Jéé... streda, 27.6."
,,Čože?!" vykríkla som.
,,Ja, musím odísť!" vykríkla som.
,,Upokojte sa, ak vám je dobre, tak to bude možné, no musíte počkať aspoň 2 hodiny." povedala upokojujúco sestrička, zdvihla sa a odišla. Čas bežal pomaly. Neboli to hodiny, boli to roky. Priam som zvýskla od radosti keď sa zjavila sestrička.
,,Môžete odísť, no musíte toto podpísať."
Aj by som ju vtedy objala od radosti, no nedovolila som si to. Po pár minútach som odišla z nemocnice a chcela som ísť na cintorín, za mojím manželom. Po ceste som si kúpila sviečky so zapaľovačom a išla som na cintorín. Pomaly sa mi ešte vyjasňovali veci zo včerajšieho dňa a pri spomienke na telefonát by som sa najradšej rozplakala. Nevedela som, čo majú znamenať tie ,,2 dni" a ,,málo času", ale to mi teraz tak nevadilo. Konečne som prišla k cintorínu. Obrovská brána natretá na čierno sa mi zdala vždycky nepríjemná. Prišla som dovnútra a išla som k manželovmu hrobu. Keď už som stála pri ňom,zakryla som si ústa, pretože bol otvorený a ja som hľadela do veľkej čiernej diery v zemi. A čo ma ešte prekvapilo, bolo, že vnútri nebolo žiadne telo. Pozrela som sa na náhrobok na ktorom bolo vyškriabané ,,žiadny čas". Vykríkla som a chvíľu som tam omráčene stála, keď v tom ma niekto alebo niečo sotilo do otvoreného hrobu. Chvíľu som tam ležala a kričala o pomoc, keď vtom sa hrob začal prikrývať...
Zadychčaná a spotená som sa prebudila. Bola som vo svojej posteli a budík ukazoval 8:05, 27.6. Bol to iba sen. Vydýchla som si a položila hlavu pomaly na vankúš. Sťažka som dýchala a keď som sa ukľudnila pomaly som sa postavila a smerovala ku kuchyni. Na moje prekvapenie som mala na sebe denné oblečenie ktoré bolo zablatené, a o chvíľu som si spozorovala aj modriny na rukách a nohách.

Les samovrahov

26. srpna 2017 v 16:20 | Mrs. Psycho |  Najstrašidelnejšie miesta na Zemi
Na prvý pohľad pôsobí les Aokigahara ako veľmi romantické miesto, ale v skutočnosti skôr pripomína nejaký japonský horor. Ročne sa v ňom totiž zabije až sto ľudí, ktorí už nemajú chuť žiť.
Problematika samovraždy prelína japonskú históriu od nepamäti. Či už išlo o samurajov, ktorí si rozrezávali bruchá alebo známych pilotov kamikadze, až po súčasnosť. Dnes sa Japonci najčastejšie zabíjajú na úpätí najslávnejšej japonskej hory Fudži. Úrady tu každý rok nájdu asi stovku ľudí, ktorí si dobrovoľne zoberú život.
Prečo sem miestni obyvatelia odchádzajú zomrieť, nie je dodnes úplne jasné, ale zrejme za to môže jedna vplyvná kniha. Celý fenomén už 25 rokov skúma miestny geológ Azusa Hayano, ktorý o ňom natočil aj dokument. On osobne objavil v lese najmenej stovku mŕtvych tiel, ale ani on netuší, prečo sa z hustého a krásneho lesa stalo miesto smrti. Najviac mŕtvol sa našlo v srdci lesa, na mieste nazvanom juka, čiže more stromov.
Ľudia si so sebou do Aokigahary prinášajú predmety, ktoré symbolizujú spomienku na blízkych, ale najčastejšie pri ich telách ležali odkazy na nešťastnú lásku. A práve tu treba hľadať spojitosť s vyššie spomínanou knihou. Ide o román Nami na to, ktorý v roku 1960 vydal spisovateľ Seichō Matsumoto. Kniha končí tým, že dvojica nešťastne zamilovaných mladých ľudí odchádza spáchať spoločnú samovraždu práve do spomínaného lesa. Príbeh sa stal kultovou záležitosťou a veľa mladých Japoncov chce svoje vzory napodobniť.
Podľa mnohých náznakov sa však stal prales miestom smrti už oveľa skôr. Stredoveké príbehy ho spájajú s démonmi a prízrakmi, v 19. storočí zasa slúžil ako miesto ohavnej tradície nazvanej ubasute. Spočívala v tom, že mladí muži odnášali do Aokigahary svoje matky, potom ich opustili a vyčerpané ženy v lese osamelo umierali.
Aokigahara patrí na zozname miest, kde dochádza k najviac samovraždám, na druhé miesto. Prekonáva ho len jediné miesto - most Golden Gate v San Franciscu, kde sa každým rokom pokúsi zabiť asi 1500 ľudí.
Problematika samovraždy prelína japonskú históriu od nepamäti. Či už išlo o samurajov, ktorí si rozrezávali bruchá alebo známych pilotov kamikadze, až po súčasnosť. Dnes sa Japonci najčastejšie zabíjajú na úpätí najslávnejšej japonskej hory Fudži. Úrady tu každý rok nájdu asi stovku ľudí, ktorí si dobrovoľne zoberú život.
Úrady tu každý rok nájdu asi stovku ľudí, ktorí si dobrovoľne zoberú život

Ľudia si sem so sebou prinášajú stany a špagáty.Keď si prinesú stan ešte sa 1-2 dni rozhodujú či sa zabiť alebo nie.Potom si so sebou berú špagát ktorý obmotávajú okolo stromov,aby našli cestu späť ak by sa chceli vrátiť.
Wattpad: Mrs Psycho
 


Castle of Flesh

26. srpna 2017 v 16:15 | Mrs. Psycho |  Micropasty
Pod ľudstvom, pod civilizáciou stojí kolosálny a nádherný zámok postavený z mäsa a kostí. Telá, z ktorých sú použité kosti a mäso patrí ľuďom, ktorí padli vo vojne proti nepriateľovi -- je ich tu milión. Jejich telá sú prepletené s ostatnými a tvoria tak záhadné ornamenty, ozdoby a chŕliče. Pokiaľ niekedy dostaneš šancu nahliadnuť, budeš svedkom niečoho večného.Pokiaľ máš dosť odvahy a čisté srdce, môžeš do neho vstúpiť. V ňom je jeden osamelý trón a na ňom človek s ľudskou kožou prehodenou cez svoje nahé telo. Opýta sa ťa na jednu otázku.Mal by si odpovedať správne a tak získaš vedomosti toho muža na tróne. Ale pozor, hrad sa začne rúcať ako sa milióny duší oslobodí z jejich krutého zovretia. Jejich vzdychanie bude ohromujúce a búrlivé. Ten zvuk zaplní všetken hnilobný vzduch okolo teba..Pokiaľ uniknete, budete najmocnejší tvor na svete...Jediná nevýhoda je tá, že už nikdy nebudete môcť hovoriť s iným človekom a vaša duša bude studená ako ľad...
Môj wattpad: Mrs Psycho

Autobus,ktorý zmizol

16. srpna 2017 v 17:01 |  Strašidelné príbehy
I v malých mestách jazdí veľa autobusov. Jeden z nich však v jednom takom malom meste raz spôsobil značný rozruch. Bežný autobus mestskej hromadnej dopravy, v ktorom sa toho dňa viezlo zopár ľudí, prechádzal zákrutou popri akomsi starom dome, ktorý vyzeral ako menší zámok a patril železniciam. Oproti cez ulicu sa pod nádjazdom nachádzal kruhový objazd, po ktorom v tej istej chvíli prichádzal konvoj áut. Pred autobusom náhle zastavilo auto s rozsvieteným majákom na streche a odrezalo mu cestu. Vyskočil z neho chlap v obleku a zaťukal autobusárovi na dvere. Autobusár sa následne dozvedel, že ulica, po ktorej sa práve chystal prejsť, musí byť okamžite zablokovaná z bezpečnostných dôvodov. Uprostred konvoja totiž šla drahá limuzína, v ktorej sa viezol akýsi veľmi dôležitý človek. Chlap v obleku sa následne vrátil do auta, ktoré ostalo stáť na mieste. Kolóna sa posunula a niekoľko ďalších áut s majákmi a limuzína uprostred zaplnili ulicu po celej dĺžke a znemožnili tak prechod iným autám. Autobusár bol hnevom celý bez seba, pretože už i tak meškal, no neostávalo mu nič iné, iba ísť obchádzkou. Chystal sa teda autobus otočiť a vrátiť sa po tej istej ulici. Cesta však bola príliš úzka, a tak autobusár po niekoľkých manévroch začal cúvať na chodník. Veľké kolesá sa ľahko dostali na obrubník a pokračovali na zablatenú slepú ulicu na druhej strane chodníka, ktorá viedla ďalej pomedzi obytné domy. Potom sa pneumatiky ponorili do hustého blata a chvíľu sa prešmykovali na mieste, no čosi bolo zle. Keď autobusár ešte o trochu cúvol, celá zadná časť autobusu sa do veľkej mláky začala prepadávať. Blato rýchlo celé vozidlo začalo pohĺtať, čoho si po náhlej panike cestujúcich všimol i autobusár, no keď chcel pridať, bolo už neskoro. Zadná polovica autobusu bola už pod bahnom a celý autobus bol teraz naklonený a klesal ako potápajúca sa loď. Okolostojaci sa len šokovane prizerali, ako cestujúci vnútri v panike bijú rukami do okien a dverí, ktoré sa však už nedali otvoriť. Po krátkej chvíli bolo po všetkom a veľká mláka pohltila celý autobus i s posádkou. Na hladine sa objavili tri veľké bubliny, ktoré praskli so smiešnym zvukom. Na miesto nehody sa do niekoľkých minút dostavili autority a neskôr i špecialisti s ťažkou technikou. Povolaný bol aj profesionálny potápač, no keď chcel do mláky, o ktorej sa už predpokladalo, že ide o veľkú trhlinu plnú bahna, skočiť, pätami narazil na tvrdý betón, až z toho spadol na zadok. Po krátkej prehliadke sa zistilo, že mláka je hlboká nanajvýš desať centimetrov. Kaluž dali teda vysušiť a cestu pod ňou nasledujúceho dňa rozkopali do hĺbky niekoľkých metrov, no okrem potrubia a kanálov sa nenašlo nič neobvyklé. Ľudí, ktorý si toho dňa vybrali ten nešťastný spoj, ani samotného autobusára však už nikdy nikto nevidel.


Isla de las Muñecas

16. srpna 2017 v 16:59 |  Najstrašidelnejšie miesta na Zemi
Mexiko vábi návštevníkov mnohými lákadlami - tequila, telenovely, chutné tacos a burritos, bohatá aztécka kultúra i architektúra a 32 štátov, z ktorých každý sa môže pochváliť úplne iným počasím, flórou, faunou i prízvukom. V horúcej krajine sa však nachádzajú aj také pamiatky, ktoré vám obyčajný sprievodca krajinou neponúkne. Jednou z nich je Isla de las Muñecas - alebo Ostrov bábik. Nájdete ho v spleti riečnych kanálov južne od Mexika neďaleko mestskej časti Xochimico.
Tu, na konároch vysušených stromov i na verandách drevených chatrčí, z drôtov visia stovky zničených bábik. Horúce slnko, prach, vietor i príležitostné búrky zanechali na ich telách hlboké stopy - škrabance, vydutiny, blato a praskliny - to všetko pridáva bábikám na hrozivom výzore.
Pôvod cintorínu hračiek
Príbeh hovorí o malom dievčatku, ktoré sa pred vyše pol storočím utopilo v spleti kanálov Xochimico. Jediným stálym obyvateľom tejto oblasti bol pustovník menom Don Julian Santana Barrera, ktorý si i napriek tomu, že mal milujúcu rodinu a deti, zvolil život samotára na vyľudnenom ostrove. Krátko po smrti dievčatka Barrera vylovil z kanála prvú bábiku, ktorá podľa jeho domienky patrila malej nešťastníčke. No v kanáli sa bábiky začali objavovať i neskôr a každým dňom ich pribúdalo stále viac a viac. Pustovník bol presvedčený, že ide o znamenie zlých duchov, a tak začal bábiky vešať na stromy. Chcel sa tak ochrániť pred zlými silami a upokojiť dušu zosnulého dievčatka.
Ostrov zapĺňali bábiky s chýbajúcimi očami, rukami i nohami, celé popraskané a zničené - presne v takom stave, v akom ich Barrera vylovil z rieky. Postupom času sa malý ostrov premenil na chrám zasvätený mrazivým detským hračkám. Mnohé z nich vyzerajú, ako by zvádzali boj so zákernými chorobami alebo sa stali obeťami týrania. Diery v bábikách sa stali domovom exotických pavúkov a hmyzu a zvuky, ktoré tak produkujú, len pridávajú na mučivej atmosfére.
Don Julian Santana Barrera žil na ostrove ešte 50 rokov po vylovení tela utopeného dievčatka. V roku 2001 našli jeho telo na rovnakom mieste, na ktorom o život prišlo i dievčatko.
  

Bad Dream

16. srpna 2017 v 16:58 |  Micropasty
,,Tati, mala som zlý sen."Mrkneš očami a zdvihneš sa. Digitálne hodinky na nočnom stolíku rudo prežiarujú tmu - je 3:32.,,Chceš ísť ku mne do postele a povedať mi ho?",,Nie, tati."Podivnosť celej tejto situácie ťa zobudí úplne.Len ťažko v tme vidíš svoju malú dcérku.,,Prečo nie, zlato?",,Pretože v tom sne, keď som ti o tom sne povedala, tak sa tá vec, ktorá nosí maminu kožu, posadila."Na moment ťa to, čo malé dievča povedalo, paralyzovalo. Nedokážeš z nej spustiť oči. A perina za tvojim chrbtom sa pomaly odsúva.

Horory-Sinister

14. srpna 2017 v 0:02 |  Horory
Obsah:Ellison (Ethan Hawke) je autor detektívok a píše o brutálnych zločinoch. Teraz sa sťahuje so svojou celou rodinou do opusteného baráku s veľkým potenciálom na novinku. Minulej rodine sa tu stratila dcérka a potom sa celá família obesila. Taká záhada je fantastický námet, treba ho preskúmať. Nie je nič lepšie, ako byť na mieste činu po celý čas a podniknúť súkromné pátranie. Objaviť škatuľu so záhadnými filmami, ktoré zaznamenávajú niekoľko brutálnych vrážd v rôznych časových obdobiach. Jediné, čo ich spája, je séria bizarných symbolov a zvláštny úkaz. Možno duch.
Zápletka s rodinou, ktorá sa sťahuje na miesto opantané hrôzou a bývalou sériou vrážd, je skutočne na prvý pohľad tuctová. A po toľkých rokoch i hororoch sa našinec pýta, prečo je normálny otec ochotný priniesť svoju rodinu v záujme nového diela do ohrozenia v dome, kde sa malo vraždiť. No ústredné tajomstvo je dobre dávkované napriek známemu faktu, že asi nám tu pobehuje démon s podivnými chúťkami unášať/vraždiť/dávať o sebe vedieť. Pri stopáži 110 minút je to dobré zistenie. A Sinister má dobre napísaný scenár a navyše ide k dobrej pointe záhady, ktorá sa môže za vraždami skrývať.

Predovšetkým má precízne spracovanie. Najmä v prvých dvoch tretinách si riadne dáva načas, napätie stupňuje pomaličky. Najprv nás nechá prísť do domu a je skôr pokojný. Má uveriteľné civilné scény, jedine obsah filmov začne vyvolávať prvé momenty znepokojenia. Pozitívnou vlastnosťou je, že keď nám do kože zadrapne duch prvý raz, už sa nepríjemného pocitu nezbavíme. Sinister začne byť čoraz depresívnejší a úmyselne zdržuje, pričom raz za čas opäť načrtne niečo nervydrásajúce. Naposledy sa u mňa podobný pocit vnútorného tlaku prejavil pri Kruhu ešte pred desiatimi rokmi, odvtedy nebol ani jeden americký presvedčivý horor, ktorý by nehral iba na efekt, ale začal budovať napätie zvnútra.
No netreba sa báť, že by neprišli ani efektné ľakavé momenty, akurát si ich film šetrí na pokročilejšiu hodinu, keď ste už dostatočne pripravení a náchylnejší na vyskočenie zo sedadla či rýchlu reakciu. Na rozdiel od 3D hororov nepotrebuje hádzať zbytočné predmety do kamery, ale vystraší vás zaručene, keď ste navnadení rozhovormi s okultistmi a tušíte prítomnosť démona. Chce sa ukázať a začne útočiť na prvú signálnu sústavu naplno. Pri kombinácii s vnútorným strachom viac netreba.
Zábery so zlom sú solídne natočené a pomalé tempo vás odkáže na Kruh, americký či japonský. Nie je to zlá referencia, autori sa chcú dopracovať do finále cez váš nepokoj a na ten potrebujú veľa času. Obávam sa, že niektorí diváci budú žiadať rýchlejšie scény, prekvapí ich aj veľmi pokojné správanie postáv. Tu nikto neziape, nevreští - táto parketa je prenechaná vám v kinosále.
Sinister má aj skutočne špičkový zvuk. Je to jednoznačný dôvod, prečo naň ísť do kina, pretože každý krok, zašramotenie či mix s hudbou vyniká a tlačí na vás niekedy viac ako iba to, čo vidíte (alebo je to schválne schované v tme, aby vás zvuk dostal). A Ethana Hawka, ktorý predvádza jeden z najlepších výkonov v kariére. Je civilný, presvedčivý, ťahá celý film na pleciach a veríte mu každý krok.
Sinister je dobrý horor. Nemá síce najoriginálnejší scenár a aj tie nahrávky z kamery sa tam nájdu, no k látke pristupuje poctivo. Neobsahuje prázdne scény, kde sa nič nedeje a nevybafne na vás iba raz za 30 minút. Hrá v ňom do 10 postáv, no vystačí si s nimi celých 110 minút. A na prvý pohľad dostal len tuctový dej, na ktorý dokáže pripraviť veľmi dobrú variáciu. Pretože na konci je podstatné iba to, čo si dokáže splniť svoj primárny účel - držať vás v napätí a párkrát riadne vyľakať. V tomto smere uspel.
Sinister (🇺🇸USA, 2012, 110 min.)
Réžia: Scott Derrickson. Scenár: Scott Derrickson, C. Robert Cargill.
Kamera: Chris Norr.
Strih: Frédéric Thoraval. Hudba: Christopher Young. Hrajú: Ethan Hawke, Juliet Rylance, James Ransone, Fred Dalton Thompson, Michael Hall D'Addario, Clare Foley, Rob Riley, Tavis Smiley

Vrany

14. srpna 2017 v 0:01 |  Strašidelné príbehy
Včerajší futbal začal tak ako obvykle o 17:00 na Večanskom futbalovom štadióne no tentoraz v anglickom štýle, mrholenie, zima a 6 odvážnych chlapov, ktorý si prišli zakopať do guľatého čuda. Futbal sa prelieval pokojne z jednej strany na druhú až kým sme nad cintorínom, ktorý sídli v blízkosti futbalového štadióna, nezbadali menší kŕdeľ vrán.
Po čase sa kŕdeľ zväčšoval a zväčšoval až kým nenabral gigantické rozmery. V tom Laco V., protihráč vysokej postavy povedal: " To je ako z Hitchcockovho hororu" . Všetci sme sa usmiali až kým Palo T. nepovedal: " Oni teraz číhajú po najslabšom článku našej partie a toho do klovú" V tom sa ozval jeho brat Michal so slovami:" Martin Ty si najslabší" . S úsmevom som pozrel na chalanov a v ich očiach som zbadal, že moje spracovania lopty v štýle radiátor, sú toho dôkazom. Nastalo ticho. V tom som sa obzrel na veľký orech obsypaný vranami, ktorý sa nachádza v tesnej blízkosti štadióna a zbadal som tam alfa vranieho samca, ktorý sa na mňa uprene pozeral a vyhŕkol: "Kra, kra ", čo asi v jeho reči znamenalo "sledujem ťa". Preglgol som a v hrudi mi stislo pod tlakom zamračenej oblohy a krákotom vrán. Začali sme opäť hrať až kým sa vrany nepresunuli od cintorína ponad naše hlavy. V tom Jarov pes, pudlík sivej farby ovečkovitého zjavu, nezačal bludne behať pomedzi nás. V tom Jaro zakričal nitrianskym slengom a čudným tónom v hlase: " poď sem a ťahaj od tál". Pes nereagoval. V tom Laco opäť povedal: " Jaro nechaj ho tak ten pes má STRACH". To slovo strach v nás zbudilo neistotu a keď sme zbadali, že vrany si začali sadať na striedačku, kovovú konštrukciu obitú plechom, a klan vranieho alfa samca začal krúžiť nižšie ponad naše hlavy, zneisteli sme všetci. Po chvíli sme pod ťarchou tmy, samozrejme nie strachu, predsa len ukončili hranie a za krákotu rozčúlených vrán sme pobehli sa prezliecť do šatní. Po niekoľkých minútach, keď som vychádzal zo šatne tak na oblohe už nebolo ani vrany, všetky sa zas vrátili na svoje teritórium, ktoré sa nachádza na blízkom cintoríne, až na alfa samca. Ten na mňa čakal na betónovom múriku a pri prechádzaní okolo neho sa nám stretli oči a on odvetil: "Krá".

Hrad Bran

14. srpna 2017 v 0:00 |  Najstrašidelnejšie miesta na Zemi
Rumunský hrad Bran je opradený povesťami
Drakulova údajná rezidencia, hrad Bran, leží na hraniciach Transylvánie a Valašska. Ak dostanete chuť vydať sa po stopách mysteriózneho predstaviteľa Stokerovho románu, dvere máte otvorené počas celého roka. Návštevníkov k sebe hrad láka prenikavým zvukom píšťaly. Po kľukatej dláždenej ceste sa dostanete až k skalnému bralu, pri ktorom stojí vysoký kamenný kríž. Trasa pokračuje strmým úzkym schodiskom a ústi do vstupnej brány. Práve táto časť až strašidelne pripomína svetoznámy román.
Z kedysi majestátneho sídla ostala už len ošarpaná turistická atrakcia stará približne 800 rokov. To však nemení nič na fakte, že Bran patrí k najnavštevovanejším strašidelným lokalitám na svete. Okrem strachu vás v okolí očarí aj krásna príroda a história, ktorá sa spája s týmto miestom.
Kde bolo, tam bolo...
Mučenie a rezanie nepriateľov, narážanie na koly - práve tieto činnosti boli typické pre sídlo Vlada III. Tepeša, zvaného aj "Narážač". Za nie príliš originálne, zato však pomerne kruté praktiky, si vladár vyslúžil aj prezývku Drakula. A záhada je rozlúštená - žiadna nesmrteľnosť, žiadne upírske uhryznutie, iba jeden krutovládca a jedna nesmrteľná kniha stoja za povesťami opradeným hradom Bran.
Skutočný majiteľ vládol krvou
Majiteľ Branu, Vlad Narážač, bol podľa historikov tyran, ale spravodlivý vládca, ktorý chcel zlepšiť úroveň krajiny a nepoznal zľutovanie s nepriateľmi. Či už to boli Turci, s ktorými viedol vojnu, alebo protivníci z jeho okolia, každého nechal vykrvácať. O strachu, ktorý okolo seba úspešne rozsieval, hovorí aj legenda. Jedného dňa zabudol Vlad v ďalekom lese pri studničke zlatú čašu. Hrôza, ktorú vyvolával, zabránila ľudom zobrať si zabudnutý predmet. Možno tam čaša leží dodnes.
Bol Drakula skutočný?
Keď opustíme povesti a dostaneme sa trochu ďalej, prídeme k hradu Poenari. Dnes už však môžeme hovoriť skôr o troskách, ku ktorým vedie 99 schodov týčiacich sa nad priepasťou. Hrad bol sídlom Vladovho otca, "pôvodného Drakulu", ktorý sa stal v 15. storočí členom Dračieho rádu cisára Zigmunda. Úlohou rádu bolo brániť kresťanstvo pred neveriacimi Turkami. Tu nachádzame aj pôvod jeho prezývky - Vlad Drakul, čo v rumunčine znamenalo drak či diabol. Takže opäť žiaden upír. Pravdou však ostáva, že táto rodina sa preslávila svojou krutosťou.
Pravdou však ostáva, že táto rodina sa preslávila svojou krutosťou

Kam dál