Leden 2017

Jane The Killer

20. ledna 2017 v 17:30 | larvaj789@gmail.com |  Creepypasty
Moje pravé meno je Jane Arkensaw A.K.A Jane The Killer.A toto je príbeh,ako som sa stretla s Jeffom.Toto je ten dôvod prečo ho chcem zabiť.
Keď som počula,že sa prisťahovala nová rodina,nebola som tak prekvapená keďže je to pekné susedstvo a vzhľadom k tomu že ten dom bol celkom lacný,ani som nad tým nejak nepremýšľala.Vtedy som mala nejak 13-14 rokov,keď išlo všetko do pekla.Nikdy som naozaj nehovorila s Jeffom keď sa prisťahoval,vlastne je zaujímavé,že som s ním hovorila až v tú noc...ale to necháme teraz tak.
Môj prvý dojem z Jeffa bol taký že,je to milý chlapec.Vypadal na to že má dobré známky a že sa málokedy dostáva do bitiek.Možno dokonca,aj docela cool chlapec,keby sa niekedy,niekomu otvoril.Jeho brat Liu vypadal,že dáva rodinu nadovšetko.A tak,keď tak sedeli vedľa cesty ani som nad tým tak moc nepremýšľala a...proste ma nejak,nezaujímali.Pripravovala som sa na školu a išla som celkom neskoro.A hlavne oni išli neskoro.Ja som málokedy išla neskoro,takže toto bola výnimka.Zvlášť na školu som si vždy urobila čas.Bola som docela dochvilná.A nebola som ani prekvapená keď k nim Randy prišiel,na tom jeho debilnom skateboarde.Randy bol taký šikanátor.Vždycki si z každého uťahoval a okrádal druhých.Dôvod prečo ma do školy viezli rodičia,bol ten ,aby som nejazdila autobusom,keďže každý kto ním jazdil bol okradnutý o svoje peniaze alebo desiatu,keďže Randy prišiel so svojou partiou a vymlátil z nich peniaze.Každý mu ihneď podľahol,nikto sa nesnažil s ním bojovať,nikto sa vlastne Randymu nepostavil.A tak som sa otočila od okna preč ,pretože som nepotrebovala vidieť ďalšie dve deti dobité a okradnuté.Ale nakoniec som sa otočila späť k oknu a videla som Jeffa ako sa proti nemu postavil.Hovorila som si ,,Len si sadni.Nechovaj sa debilne!"A potom som videla Jeffa ako Randymu jednu vrazil a zlomil mu zápästie. ,,Ó môj bože!Ty idiot!"Randyho partia bola známa tým že mali nože,ale ani to Jeffa neodradilo.Moji rodičia bežali dolu zo schodov a pýtali sa ma čo sa stalo.Keď vykukli von,videli ako Jeff bodá nožom Keitha.Troya zneškodnil jedinou ranou.Keďže bol môj dom naproti tomu kde sa to dialo,videla som všetko.Aspoň ja teda,moji rodičia prišli neskôr.Vlastne do tej časti,kde Randy ukradol ich peňaženku.
Jeff s Liom utiekli a prišla polícia.Väčšina s tých troch idiotov ležala na zemi keďže ich rozmlátil na cucky.Desilo ma,že sa Jeff tváril tak šťastne.Zamotal sa mi z toho žalúdok.Liu sa na neho pozeral,že toto nerobí často.Niečo bolo zle,niečo nebolo v poriadku.Každopádne,moji rodičia ma odviezli do školy a zakázali mi sa rozprávať s Jeffom.Ako prvú hodinu som mala výtvarnú a dokonca školy som Jeffa nevidela.Doteraz vidím tie farby,ktoré som na výtvarnej kreslila ale v súčasnosti vidím všetko šedo.
Sú to posledné farby,ktoré si pamätám.To je asi cena niekoho,kto stratí nevinnosť.Nevidela som Jeffa až do poslednej hodiny dňa.Niečo bolo zle,normálne by ľudia s takého činu boli nejak podozrelý.Ale Jeff nie.Jeff sa usmieval.Vypadal doslova ako blázon.Ďalší deň vypadal ako každý iný.Ako keby sa nič nedialo, v tom prišla pred Jeffov dom polícia.Vedela som že s týmto nikto nemôže utiecť.Ale zatkli niekoho iného než Jeffa.Zobrali Lia.Niečo mi nepasovalo.Predsa by Jeff neudal vlastného brata,keď to urobil on.A potom Jeff vybehol s dverí so svojou matkou a kričal. ,,Ja som to urobil!Liu povec im....Povec im že som to bol ja!"Nepočula som toho policajta čo povedal.Asi niečo ako: ,,Nechaj to tak dieťa."Jeff si ľahol na podlahu a plakal.Matka ho hladkala po chrbte a polícia odišla.Každý by bol v tejto situácii smutný.
Ďalší deň sa o tom šírily rôzne poviedky a fámy.Ako požiar.Randyho konečne niekto skopal.Boli to také poviedky v štýle,že Liu usekol ruku či také niečo.Strašné kraviny. ,,......Eeeeh vážne?Ja som počula,že Liu buchol tak silno Keitha až vykašliaval krv." ,,To neni nič.Ja som počul,že Randy dostal tak do nosu až mu vypadol z druhej strany hlavy." Bože.Detské kecy.Nechcela som mať nič spoločné s Jeffom a ani jeho bratom.A tak som mu napísala akýsi dopis.Nechala som mu poznámku na stole s písmenom J. ako Jeff.
Sobota.Bola som sama doma.Nejaké decko v susedstve malo narodeninovú oslavu.Nechala som okno otvorené,aby sa dovnútra dostal čerstvý vzduch a robila som si domáce úlohy.Deti boli tak hlučné že som chcela okno zatvoriť.Vykukla som vom a Jeff sa hral s deťmi.Bol oblečený ako kovboj a v ruke mal nejakú zbraň.Nejakú hračku.Musela som sa tomu smiať.Možno neni také monštrum,aké som si myslela že je.Cítila som sa blbo zato čo som si o ňom myslela.A ako som zatvárla okno,Randy,Troy a Keith preskočily plot na svojich skateboardoch. ,,Ale nie!"povedala som v otvorenom okne.Videla som Randyho a Jeffa ako si niečo hovoria ale nepočula som ich.Potom Randy skočil na Jeffa.Chcela som zavolať 911,alebo políciu ale keď som počula Troya a Keitha kričať: ,,Nikto to nezastaví!Inak budú lietať vnútornosti!" Vykukla som z okna videla som,žee majú všetci zbrane.Nemohla som zavolať pomoc,pretože by som uviedla životy ostatných do ohrozenia.Jeff bol skopávaný Randym,do tej doby než ho Jeff chytil za nohu a on spadol na zem.Troy ho chytil za rukáv a hodil ho naproti domu.Jeff preletel sklenenými dverami.Videla som,že ho chcú zabiť. ,,Troy ty bastard!"Ale nemohol ma počuť,cez tie deti ako kričali.Ani ich rodičia nevedeli čo si počať.Už som nemohla čakať tak som bežala do spálne mojich rodičov.Našla som pod posteľou mobil a búchala som do čísel 9-1-1. ,,Haló?Potrebujem pomoc!Nejaký ľudia tu vedľa.Majú zbrane!Prosím....Mlátia niekoho.Prosím prídte rýchlo!" ,,Dobre pani,povedzte nám vašu adresu."Rýchlo som im dala adresu domu odvedľa. ,,Prosím prídte!" ,,Dobre,dobre!Len zostaňte na sieti!"
PRÁSK,PRÁSK,PRÁSK!Niekto strieľal,hlasno strieľal.Rýchlo som zahodila mobil.Dopadol na zem a rozbil sa.Bežala som do svojej izby a snažila sa zistiť čo sa deje,tak som vykukla z okna.Videla som Jeffa.Horel a kričal.
Donútim ho takto kričať znova až ho nájdem,jediná vec,ku ktorej sa to dalo prirovnať bol smrteľný rev zvieraťa.V tej dobe to bolo strašné ale teraz to znie ako hudba pre moje uši.A nechcem počuť nič iné na svete než jeho kričať.Videla som oheň,ako vyšlahol.Vybehol z domu ako naštvaný drak.Bežala som dole a popadla hasičský prístroj s kuchyne.A bežala som von.Bohužiaľ,tesne pred tým než som zakopla,videla som Jeffa ležať pod schodami.Kompletne celý horel.Jeho rodičia sa mu snažili pomôcť ale nešlo to.Skrz plamene som videla jeho kožu,niektoré časti boli ružovú,niektoré spálené.Bol spálený až na mäso.Kričala som tak strašne moc až som zakopla a spadla.Posledná vec,ktorú si pamätám bola tá,že sa ku mne blížili nejaký dospelý.
O niečo neskôr ku mne prišla sestrička.Mala dlhé hnedé vlasy pod lekárskou čapicou a vypadala,že tam nechcela byť.Opýtala som sa jej čo sa stalo. ,,Jediné čo viem.tak je,že si sem bola privezená ešte s pár ďalšími deťmi,lebo si si buchla hlavu o hasičský prístroj."povedala otrávene. ,,O hasičský prístroj?" chytila som si hlavu a cítila som obväzy.A tiež samozrejme hrb.Bol veľký ako pomaranč.V tom som si spomenula na Jeffa. ,,Jeden s tých,chlapíkov čo boli privezený so mnou .....bude v poriadku?" Vzdychla. ,,Hej,boli sem privezený ešte dvaja chlapci s popáleninamy.A nie!Nepustím ťa za ním,aj keď je to tvoj milý."
,,Neni to môj chlapec,len sa o neho bojím!"Nebála by ste sa o niekoho,koho by ste videla uhorieť zaživa,priamo pred vami?" Snažila som sa udržať kľudný hlas. ,,Sú tu tvoji rodičia,chceš ich vidieť?" ,,Ano prosím!"Čokoľvek by som brala čo by ma dostalo od tej sestričky preč.Moji rodičia prišli a sestrička konečne odišla.Opýtali sa ma čo sa stalo.Povedala som im všetko.Boj,poznámku,všetko. ,,Ja som vedela že Randy nieje dobrý chlapec."Hovorila mama. ,,Takže,počuli ste niečo o Jeffovi a jeho stave?" opýtala som sa. ,,Nie!Vôbec nič!"povedal môj otec. ,,Prišli sme hneď potom čo nám oznámily čo sa ti stalo." ,,Ale kto vám to povedal?" opýtala som sa. ,,Nemyslím si,že by som videla niekoho kto by vás poznal."Nemocnica,to asi dáva zmysel...
Nedávalo mi to žiadny zmysel ale tak...Pozrela som sa do chodby a videla som muža a ženu ako tam stály.Moji rodičia sa tam tiež pozreli a videli ich tiež.
,,Ospravedlňte ma,to je Jane Arkansaw?" ,,Ano!"Moja matka odpovedala. ,,Kto ste?" ,,Som Margharet a toto je Peter,môj manžel."Ukázala na muža vedľa nej. ,,Sme Jeffoví rodičia."Sadli si na moju posteľ. ,,Ja som Isabella a toto je môj muž Greg.A naša dcéra Jane."Povedala matka. ,,Takže,ty si to dievča s hasičským prístrojom?"Povedala Margharet. ,,Ano"odpovedala som trochu strápnene. ,,Ten náš je v poriadku.Práve mal nejakú chirurgickú operáciu.Doktori hovoria že bude v poriadku." Spadol mi kameň zo srdca. ,,Tak to je dobre"povedala som. ,,Počúvajte,viem čo sa stalo Jeffovi a Liuovi a nemali sme žiadne poňatie ,že tohoto by bol Jeff schopný." Povedal Peter.
A ja som odpovedala. ,,Budem vám svedčiť na súde,že Jeff spoločne s Liom sú tí dobrí.Zatiaľčo Randy,je ten debilní šikanátor.
,,To nebude potrebné."Povedala Margharet. ,,Liu už bol vypustený z väzenia.Po tom čo sa stalo všetkým tým chlapcom."
,,To je dobre."
,,Len sme sem prišli aby sme vám poďakovali a hrje nás pri srdci,keď vidíme ako občas vaša generácia môže byť sobecká,ale vy ste jedinečná Jane."
,,Urobila som to čo by urobil každý.Niesom hrdinka"
,,Nie blbosť!" povedala Margharet. ,,Jediné čo pre teba môžeme urobiť je že ťa pozveme k nám na večeru,až sa Jeff dostane z nemocnice."
,,Bolo mi cťou."
Asi o dva dni neskôr ma prepustily z nemocnice.Zatiaľ som nebola ani s Jeffom ani jeho rodinou v kontakte.
Keď som sa dostala späť do školy,bola som centrom pozornosti keďže,som bola jediná zo školy kto videl čo sa stalo na tej párty.Jediní,komu som o tom povedala boli moji priatelia.Danny,Marcy a Erika.Povedala som im presne to,čo som videla.
,,Vypadá to tak že niekto Jeffovi nakopal prdel."povedala Danny.Mala čierne vlasy a safírové modré oči.Väčšinou bola z nás najmúdrejšia.
,,Aspoň že bojoval,počula som,že si zobral zo sebou aj tých idiotov do nemocnice."povedala Erica.Bola vždycky oblečená ako keby prišla z 80. rokov.Také dlhé,dúhové ponožky a vlasy,ktoré sa k tomu nejak hodily.A vždycky zo sebou mala aj nejaký batoh.
,,Tiež zobral so sebou Jane do nemocnice.Možno sa ho snažila tiež zmlátiť."Zasmiala sa Marcy.Vypadala že je taká girly-girl našej malej skupiny.Bola to blondýna a mala hnedé oči a vždycky keď sme ju videli,mala na sebe niečo rúžové.Či už to bolo tričko,alebo nejaká bižutéria.Vždy to bola taká drama Queen,vždy sa snažila len rozprávať a klebetiť.
,,Hovorila som vám,chcela som len pomôcť Jeffovi."povedala som.Ja som bola taká klasická Jane.Hnedé vlasy,zelené oči.Bola som taká múdra.Nijak zvlášť zázračná.
,,A alebo si chcela,vidieť svoju lásku naposledy."Povedala Marcy dramatickým hlasom.
,,Č-čo?"
,,Toto nemôžeš schovať Jane Arkensaw.Miluješ Jeffa!!!začervenala som sa hneď potom ako to dopovedala.
,,Čo...čo...Nie...Ja..som chcela len pomôcť."
,,Klamárka!Videli sme tú tvoju poznámku,čo si nechala na stole.To tvoje priznanie lásky."
,,Nie to nebolo nič také len..."
,,Takže uznávaš že si mu dala nejaký dopis?"
,,Čo máš na mysli?"
,,Nič len som hádala."povedala s takým cinickým ,malým úsmevom.Potom len čakala na moju odpoveď.Ostatné dievčatá sa začali smiať.
,,Jane bol to len vtip!Si červená ako rajčina."povedala Erica.
,,Všetký vás nenávidím!"povedala som.
,,Ale notak prestaň byť taká vážna."Danny mi položila ruku na rameno. ,,No tak poďme do triedy."
Týždne ubiehali ako voda.Jedného dňa ku mne prišiel Liu a oznímil mi že sa Jeff vracia z nemocnice.Porozprávali sme sa a on mi poďakoval.
Večer som sedela doma a všimla som si že prišiel Jeff z nemocnice.Chcela som sa pozrieť ako vypadá no radšej som to nemala robiť.Bol strašný.Mal dlhé ohorené čierne vlasy a bol biely ako smrtka!A ten jeho úsmev...bol taký psychopatický ako keď sa bil s Randym,Keithom a Troyom.Potom sa pozrel na mňa.Pozeral sa na mňa tým sadistickým pohľadom až kým nevošiel dnu do domu.Omdlela som.
Keď som sa zobudila tak bola už vonku tma.Moji rodičia neboli vo svojej spálni.Dom bol taký mŕtvy,proste tichý.Išla som dole a na sebe som mala nejakú róbu.Nepamätám si že by som ju mala na sebe aj predtým.Išla som do kuchyne.Svetlá boli rozsvietené čo bolo divné.Rodičia mi vždy hovorili aby som zhasínala.N stole ležala poznámka.Bolo na nej napísané: ,,Čo nejdeš na večeru?Tvoji priatelia sú tu tiež."Začala som sa triasť a pustila som papier a išla som do obývačky.Okno bolo otvorené.Vukukla som von a videla som že sa v Jeffovom dome svieti.Vedela som,že tam musím ísť,ale bola som vydesená.Z domu som videla Jeffa ako sa na mňa pozerá.Bol pri okne a vyklopkával nožom na okno.ŤUK,ŤUK,ŤUK.Stále sa usmieval.
Začala som odchádzať od okna.Nemohla som z neho spustiť zrak.Potom som utekala od okna preč do kuchýne.Rýchlo som hľadala nejakú zbraň,no nakoniec som popadla kuchyňský nôž a držala som ho pevne.Chcela som zavolať políciu,ale telefónny kábel bol prestrihnutý.Vyšla som z domu a mierila rovno k nemu domov.Otvorila som pomaly dvere a vošla dnu.
,,Tak predsa si len prišla."Keď som ho uvidela znovu som odpadla.
Keď som sa prebudila ležala som na stole.Okolo mňa boli moji rodičia,Jeffovi rodičia,Jeffov brat a moji priatelia.Všetci boli mŕtvy.Mali vyrezané úsmevy.
,,Pozrime sa kto je konečne hore."Jeff bol priamo pri mne a držal nôž pri mojom hrdle.
,,Ticho,ticho,ticho!Nieje slušné kričať pred svojimi priateľmi."začal mi behať nožom po tvári.Potom zobral benzín a bielidlo.Potom ma začal polievať a dusiť.Potom zapálil jednu jedinú sirku a hodil ju na mňa.Moje mäso sa škvarilo,celá som horela.Predtým než som zatvorila oči som počula Jeffov smiech.
Keď som sa prebudila ležala som v nemocnici.Prišla sestrička.Prikázala som jej aby mi dala zrkadlo.Keď som sa uvidela pustila som ho na zem.Bolo som biela,nemala som ani jeden vlas.Potom niekto zaklopal.
Opravedlňte ma mám tu zásielku pre Jane Arkesaw."
Poslala som sestričku preč a otvorila balík.V balíku bola biela maska s typickým ženským úsmevom a boli tam dieri na oči.Potom tam boli šaty,parochňa,čierne ruže a kuchyňský nôž. K tomu tam bol ešte dopis.V dopise stálo: ,,Jane prepáč mi že som sa ťa snažil urobiť krásnou.Takže tu máš masku a...snáď budeš vypadať krásne do tej doby,dokým sa neuzdravíš.No a...zabudla si si u mňa nôž tak som si myslel že ho budeš chcieť späť. -Jeff.
V tom prišla sestrička a ja som rýchlo balík schovala pod posteľ.Pýtala sa čo tam bolo.Povedala som jej len že ďalšie kvetiny.
V tú noc niektorí odišli domov,iný zas spali.Dala som si na seba všetko čo bolo v tej krabici a utiekla som z nemocnice.Od tej doby sa snažím nájsť Jeffa a pomstiť sa mu za všetko čo urobil mne a mojej rodine.

Ben Drowned

20. ledna 2017 v 17:28 | larvaj789@gmail.com |  Creepypasty
Ahoj,ja som Ben.Vsadím sa,že ste počuli o mojej creepypaste,alebo nie? Je o mne. Teda vlastne o mŕtvom ja,ale nikdy ste nepočuli čo bolo predtým,než som uviazol vo videohre tak vám poviem,ako som zomrel.
Mal som 15 rokov a bol som na ceste za Zeldou.Mal som všetky Majora masky a v hre som mohol tiež získať Batu.Mama povedala,že moc hrám,ale keď nemáte žiadnych priateľov, nemáte čo robiť.Videohry sú pre mňa všetko, čo mám a občas si myslím,že som Link.Urobil by som čokoľvek pre to,aby som mohol byť ním, prežívať dobrodružstvo s mojim škriatkom.Ale v skutočnom živote som bol chudák,ktorého nikto nemal rád.Ani môj najlepší priateľ.Vyrástol a stal sa jedním zo štýlových detí a ja som bol stále vysoký 4 stopy a to nebolo fér. Nenávidel som,ako si ma nevšímal a došlo to tak ďaleko,že ma už niekoľkokrát zbil a najhoršie na tom je,že žije vedľa mňa a keď ma uvidí,nakope ma.Takže som vôbec nechodil von.
Mám nezadanú matku a mladšieho brata a sestru, sú to dvojčatá a majú 7 rokov,takže po škole ich musím strážiť a takto začína môj príbeh.Bol to normálny,ničím výnimočný deň až na to bitie pred a po škole a tá bolesť,ktorá bola vidieť na mojom tele.Potom, čo som sa snažil dať dole tašku zo stromu a potom som išiel vyzdvihnúť mojich súrodencov.Keď som ich vyviedol zo školy a zaniesol domov,utekal som tak rýchlo,ako to len šlo von z domu ku schránke. Doma bolo všetko v poriadku,jediná zmena bola v tom,že bola vztýčená vlajočka v poštovnej schránke. Od toho bitia som mal stále tvár od krvi už dnes po piate. Moje rukávy vypadaly tak,ako keby som niekoho zavraždil,až si to mama všimne,tak ma asi zabije, no poďme sa pozrieť, čo máme v pošte.Odpad,odpad,odpad, čo to? A KURVA! KONEČNE! Áno,konečne tá hra (Majora's Mask),aj keď to bola len Beta a mala v sebe veľa chýb,ako nasraných,ale bola tu. Bežal som domov,v rýchlosti odložil tašku na podlahu,nahodil Nintendo 64 a hral som to ako šialený,skoro som to dohral, keď sa moja mama vrátila domov po 9-hodinovej šichte a povedala
"Ben,pozri sa na tento dom! Upratoval si ho vôbec?"
Potom začala kričať /neviem prečo/
"BEN,OKAMŽITE VÝJDI Z TEJ IZBY".
"Áno, áno,mami,len ma nechaj uložiť hru."
"TERAZ BEN",mama kričala,bola veľmi naštvaná.Vyšiel som z izby a videl,ako dvojčatá zdemolovali dom /všade odpadky/,keď som sa pozrel na maminu tvár,mala vražedný pohľad.
"Vidíš to?" povedala.Povedala to takým tónom,že keď odpovieš,tak to bude ešte horšie.Len som mlčky stál a pozeral som sa na stenu. "Ben,toto si prehnal. Ben,vieš,že keď som v práci,tak sa máš o dom starať,ja som potom tiež vyčerpaná. A pozri sa na brata a sestru. Vidíš, akí sú špinaví? Preboha,Ben,toto už nikdy nerob. A prečo sa stále biješ s Jackom?" Pozrel som sa na mamu a povedal
"On to začal!",ale len sa na mňa pozrela a povedala
"Tak a tým prestaňte.Máš pätnásť a to znamená,že keď ešte budem počuť,že sa s ním biješ,tak tú hru zbalím a vyhodím."
Nezareagoval som a vedel som,že mám problém. Najhoršie na tomto incidente bolo,že mi mama môže zobrať novú hru,ale podarilo sa mi mamu presvedčiť,že dokážem dobre vychádzať s ostatními a starať sa o dom, ako povedala.
"Hej Ben, keď už nemôžeš hrať žiadne videohry,šiel by si s nami do parku?", povedal môj brat. Pozrel som sa po sestre,priviedol som ju k bratovi a oznámil
"Prečo chcete ísť teraz do parku,už začína byť neskoro,mama už bude doma,skončil som s upratovaním a som unavený." Obaja sa na mňa pozreli smutnými tvárami,tak som to vzdal a šiel som s nimi do parku. Hrali sa hodiny a ja som stratil prehľad o čase. Slnko zapadalo,ale nežili sme tak ďaleko od parku tak som nechcel ísť domov skoro,aj keď by som mal ísť.
"Ben,myslíš,že sa mama zblázni,že ideme domov neskoro?".
Mal pravdu,tak som zakričal na sestru,že ideme domov,ale chcel som,aby mi mama vrátila tú hru,než môžem byť potrestaný. Bol som tam do desiatej večer a bol som tak znudený,že som chcel ísť domov a hrať Zeldu,ale nedokázal som dôjsť k bránam parku,než Jack a ďalší blbci zo školy prišli.Vypadali opito a vedel som,že toto dobre nedopadne.
"Ale pozrime sa, či to nieje fanúšik LOZ! Zelda,kde máš princeznú?", povedala jeden z tých opitých imbecilov a viem,že som to nemal hovoriť,ale bol som tak naštvaný,že som to povedať musel. "Zelda je princezná,ty kokot!". Na slovo kokot zbystrili,naštvalo ich to a ja som musel bežať ako o život,no... ďaleko som sa nedostal,pretože Jack mi nastavil nohu a ja som padal dole z kopca až som cítil krv a trávu. Kričal som na neho,ale ako som plakal,tak to ich rozzúrilo ešte viac,začali besniť,kopali do mňa dookola, dookola tak dlho a potom som sa zrútil. Potom som sa nejak dostal k autu začal som panikáriť,pretože som započul niečo ako keď niekto spadne z mostu. Jack ma zhodil na zem a povedal "Zostaň tu".
Tažko smrdel po pive. "Prosím,nechaj ma ísť. Nepoviem to mame,len mi povoľ ísť domov." Moc som ho prosil,ale jeho kamarát ma surovo kopol do tváre a ďalší jeho kamoši ma zodvihli zo zeme a niekam na niesli. Vedel som,že sa z tohto nedostanem,tak som začal premýšľať o svojom živote.Bol to strašný život a moja mama si zaslúži lepšieho syna,než som ja,môj brat a sestra lepšieho súrodenca,prajem si,aby som sa k nim mohol chovať lepšie a tá videohra,prečo som ju nemohol predtímto dohrať..? Keby som predtímto mohol urobiť čokoľvek,bolo by to toto.
"Nejaké posledné slová,Ben?" Minútu som premýšľal a potom som povedal
"Áno,ak dnes zomriem,vrátim sa a zabijem vás,aj keď to bude kľudne trvať večnosť, raz vás dostanem a pomstím sa vám za to, čo ste mi robili celé tie roky. To prisahám! Na moju Majora Mask hru prisahám,že sa vrátim". Keď to počuli,tak sa všetci začali smiať a v rýchlosti ma hodili z mosta do jazera.Tá voda rýchlo pokryla moje telo až som nemohol dýchať,ten vzduch čo som mal v pľúcach unikol do vody. Chcel som sa vynoriť,ale nemohol som sa hýbať,tak som spadol na dno jazera,kde som zomrel. Tu by mohol príbeh skončiť,ale nekončí...

Pomsta bola vykonaná.Potom čo som bol nájdený na brehu jazera po týždni,moja mama dala moje hry Jackovi,myslela si,že to bol stále môj best friend. Medzi hrami našiel aj moju kópiu Majora Mask a tam našiel save file,ktoré sa volalo [Ben] a začal hru tam,kde som skončil. Dostal sa až do časti so skull kidom a potom videl Moju /Linkovu/ sochu. Nemohol hru vypnúť, tá socha ho stále sledovala. Najprv si myslel,že to bola chyba v hre,pretože to bola Beta,ale tá socha hovorila divné veci. Potom sa vystrašil a chcel hru vypnúť,ale videl len text "YOU SHOULDNT HAVE DONE THAT". Potom tam bola Linkova socha, ktorá sa smiala a smiech skull kida zaplnil celú miestnosť a ďalší deň bol Jack nájdený mŕtvy. A takto to robím s ostatnímy stále dookola... Aké že bolo tvoje meno? Rád by som ti poslal hru.... -Ben Drowned.
-


Jeff The Killer

20. ledna 2017 v 17:24 | larvaj789@gmail.com |  Creepypasty
Jeff a jeho rodina sa práve prisťahovali do nového susedstva. Jeho otec dostal povýšenie v práci a oni si mysleli, že by bolo najlepšie žiť v jednej z tých ''lepších ' štvrtí. Jeff a jeho brat Liu sa nemohli sťažovať. Nový, lepší dom. Čo sa dalo nemilovať? Práve keď vybalovali, prišla ich nová susedka.
,,Ahoj'' povedala, ,,Ja som Barbara. Bývam tu cez ulicu. No ... chcela som sa predstaviť a chcela som vám predstaviť môjho syna." Ototčí sa a volá na neho. ,,Billy, to sú naši noví susedia." Billy povedal ahoj a bežal naspäť k hre na ich dvore.
,,No..." povedala Jeffova matka, ,,Ja som Margaret a toto je môj manžel Peter a moji dvaja synovia - Liu a Jeff." Každý z nich sa predstavil a potom ich Barbara pozvala na narodeninovú oslavu jej syna. Jeff a jeho brat už chceli odmietnuť, keď ich matka povedala, že radi prídu. Keď Jeff a jeho rodina dovybalovali, Jeff šiel do svojej izby.
,,Mami... prečo si prijala pozvánku na narodeninovú oslavu nejakého decka? Nie som už žiadne decko ..."
,,Jeff..." povedala matka, ,,Práve sme sa sem presťahovali, mali by sme ukázať, že chceme tráviť so susedmi čas. Pôjdeme na tú oslavu a koniec. " Jeff chcel začal hovoriť, ale zarazil sa, pretože vedel, že nemôže nič robiť. Kedykoľvek jeho mama niečo povedala, bolo to konečné. Šiel do svojej izby a zvalil sa na posteľ. Ležal tam a pozeral sa do svojho stropu, keď náhle dostal divný pocit. Ani nie bolesť ale ... divný pocit jednoducho. Odmietol ho ako nejaký náhodný pocit. Počul svoju svoju matku ako mu hovorí, aby si šiel pre veci, tak teda vstal a šiel si ich vziať.
Ďalší deň zišiel Jeff dole po schodoch, aby si vzal raňajky a nachystal sa do školy. Ako tam tak sedel a jedol svoje raňajky, opäť dostal ten pocit. Tentoraz to bolo silnejšie. Trochu ho to zabolelo, ale opäť ho odmietol. Ako on a Liu dojedli raňajky, išli dole k autobusovej zastávke. Sedeli tam a čakali na autobus, a potom cez nich skočil nejaký chalan na skateboarde, len niekoľko centimetrov od ich hláv. Obaja uskočili prekvapením. ,,Hej ... čo to do čerta je?"
Ten chlapec pristál a otočil sa k nim späť. Šliapol na skateboard a chytil ho oboma rukami. Ten chlapec sa zdal byť asi na 12, o rok mladší než Jeff. Mal na sebe Aeropostale košeľu a roztrhané džínsy.
,,Ale,ale, ale ... vyzerá to, že tu máme nejaké nových ľudí " V tom sa objavia ďalšie dve deti. Jedno z nich bolo veľmi chudé a to druhé obrovské. ,,No,keď ste to noví, tak by sme sa mali predstaviť. To je Keith" Jeff a Liu sa pozreli na chudého chlapca. Mal prihlúplu tvár, ktorú by ste u takéhoto pomocníčka čakali. ,,A to je Troy " Pozreli sa na obzneho chlapca. Kaďa masti. Vyzerá to, ako by vôbec necvičil, pretože sa takmer kotúľal.
,,A ja" povedalo prvé dieťa, ,,som Randy. Teraz je pre všetky deti v tejto oblasti malá cena za jazdu autobusom, ak mi rozumiete." Liu vstal, pripravený Randymu jednu vraziť, keď na neho jeden jeho kamarát namieril nôž. ,,Dúfal som, že budeš viac rozumný, ale vyzerá to, že to budeme musieť vziať po zlom." Randy išiel k Liuovi a vytiahol mu peňaženku z vrecka. Jeff dostal ten pocit znova. Teraz to bol naozaj silný pocit pálenia. Vstal, ale Liu mu ukázaô, aby si sadol, ale Jeff si ho nevšímal a išiel ďalej k dieťaťu.
,,Počúvaj ty malý smrad. Okamžite daj tú peňaženku späť môjmu bratovi, alebo sa ti niečo stane."Randy si dal peňaženku do vrecka a vytiahol svoj nôž.
,,Ou. A čo budeš robiť?" Ako dokončil vetu, Jeff mu vrazil jednu do nosa. Ako si Randy siahol rukou na tvár, Jeff mu ju uchopil a zlomil ju. Randy vykríkol bolesťou a Jeff mu zobral nôž z ruky. Troy a Keith sa hnali na Jeffa, ale ten bol príliš rýchly. Zvalil Randyho na zem. Keith na neho vyletel, ale Jeff sa skrčil a bodol ho do ruky. Keith s krikom pustil nôž na zem. Jeff udrel Troya do brucha a ten sa zvalil k zemi. Ako padal, tak sa ovracal. Liu nemohol robiť nič iné, než sa s úžasom pozerať na Jeffa.
,,Jeff, ako si to..." to bolo všetko čo povedal. Videli blížiaci sa autobus a tiež vedeli, že zo majú celé za vinu. Začali utekať tak rýchlo, ako len mohli. Ako bežali, obzreli sa a videli, ako sa autobus rúti cez Randyho a jeho kamoša. Ako Liu a Jeff pribehli do školy, nikomu sa neodvážili povedať, čo sa stalo. Všetko, čo robili bolo, že sedeli a počúvali. Liu premýšľal o tom, ako jeho brat zmlátil niekoľko detí, ale Jeff vedel, že v tom bolo niečo viac. Bolo to niečo strašné. Keď to pocítil, nešlo sa vyhnúť nutkaniu niekoho zraniť. Nepáčilo sa mu ako to znie, ale nemohol sa ubrániť pocitu šťastia. Keď sa vrátil domov, jeho rodičia sa ho opýtali, aký mal deň a on odpovedal trochu zlovestným tónom: ,,Bol to nádherný deň." Druhý deň ráno počul klopanie na jeho dvere. Zišiel dolu a našiel dvoch policajtov a jeho matku stojacu vo dverách a vrhla na neho nahnevaný pohľad.
,,Jeff, títo dôstojníci mi povedali, že ste napadli tri deti. Že to nebol normálny súboj, ale oni boli pobodaní.Pobodaní tebou" Jeffov zrak padol na zem, ukazujúc svojej matke, že je to pravda.
,,Mami, to boli oni, čo na nás mierili nožmi"
,,Chlapče" povedal jeden policajt ,,Dvaja dobodaný a jedno s modrinou na bruchu a máme svedkov, ktorí tvrdia, že ste z miesta činu utiekli. Tak, čo na to hovoríš?" Jeff vedel, že to nemá zmysel. Mohol mu povedať, že na Lia zaútočili prvý, ale nebol tu o tom žiadny dôkaz. Nemohol povedať, že neutiekli, pretože utiekli. Takže Jeff nemohol brániť seba alebo Lia. ,,Chlapče, zavolaj sem svojho brata." To Jeff nemohol urobiť. Veď to bol on, kto zmlátil tie deti. ,,Pane, to ... to som bol ja. Ja som bol ten, kto tie deti zmlátil. Liu sa ma snažil zastaviť, ale nemohol ma zastaviť." Policajt sa pozrel na svojho partnera a obaja prikývli. ,,Tak chlapče. Vyzerá to ako roku v Juvy " počkaj.Hovorí Liu. Všetci vzhliadli a uvideli ho držať nôž. Policajti vytiahli svoje zbrane a zamierili s nimi na neho. ,,Bol som to ja. Ja som zmlátil tých malých faganov. Mám znamenie na dôkaz." Odhrnul svoje rukávy a odhalil rezy a modriny, ako keby bojoval. ,,Chlapče, stačí položiť ten nôž." Povedal dôstojník. Liu zdvihol nôž a hodil ho na zem. Dal si ruky nad hlavu a išiel k polícii. ,,Nie Liu, bol som to ja, ja to urobil" Jeffovi začali stekať slzy. ,,Ou, sorry brácho. Snažím sa vziať na seba vinu za to, čo som urobil." Polícia odviedla Lia do auta. ,,Liu, povedz že som to bol ja .. Povedz im, že ja som bol ten, kto zmlátil tie deti" Matka mu položila ruky na ramená. ,,Jeff prosím. Vieme že je to Liu. Môžeš prestať." Jeff bezmocne sledoval, ako auto zrýchľuje v diaľke s Liom vnútri. O niekoľko minút neskôr prišiel Jeffov otec a keď zbadal Jeffovú tvár, vedel, že niečo nie je v poriadku. ,,Synček, čo je?" Jeff nemohol odpovedať. Jeho hlasivky boli napäté od plaču. Namiesto neho prišla Jeffova matka k otcovi a povedala mu zlé správy, zatiaľ čo Jeff plakal na príjazdovej ceste. Po asi hodine sa Jeff vrátil domov a videl, že sú jeho rodičia v šoku, smutní a sklamaní. Nemohol sa na nich pozrieť. Nemohol sa na nich pozrieť, keď si mysleli, že to naozaj bol Liu a pritom to bol on. Tak šiel jednoducho spať a snažil sa dostať celú tú vec z jeho mysle. Dva dni ubehli, bez toho, aby padla zmienka o Liuovi v JDC. Nemal žiadnych kamarátov, s ktorými by si mohol vyraziť. Nič, než smútok a pocit viny. To až do soboty, kedy bol Jeff prebudený svojou matkou, so šťastnou, usmievavou tvárou. ,,Jeff, je deň D" povedala a rozvinula závesy a nechala svetlo prúdiť do izby. ,,Čo, čo je dnes za deň?"spýtal sa Jeff, zatiaľ čo sa prebúdzal. ,,Dnes je predsa Billyho oslava"Teraz bol úplne hore. ,,Mami, že si robíš srandu, že ano? Nenúť ma, aby som išiel na párty nejakého chalana potom čo ..." Nastala dlhá pauza. ,,Jeff, obaja vieme, čo sa stalo. Myslím, že tá oslava by mohla byť vec, ktorá trochu rozjasní udalosti uplynulých dní. Teraz sa obleč." Jeffova matka odišla z izby do prízemia, aby sa nachystala tiež. Bojoval sám so sebou, aby vôbec vstal. Vybral si náhodné tričko a džínsy a šiel dole po schodoch. Videl, že jeho matka a otec sú celí oblečení, jeho matka v šatách a otec v obleku. Pomyslel si, na čo také oblečenie, keď je to len detská oslava?,,Jeff, toto tam budeš mať na sebe?" Spýtala sa ho jeho matka. ,,Lepšie, než nosiť príliš moc." Povedal. Jeho matka sa snažila na neho nekričať a len sa na neho usmiala. ,,Teraz Jeff, môžeme byť príliš dobre oblečený, aby sme urobili dobrý dojem." Povedal otec. Jeff zahundral a vrátil sa do svojej izby. ,,Nemám žiadne spoločenské oblečenie" zareval dole po schodoch. ,,Stačí si niečo vybrať" povedala jeho matka. Poobzeral sa vo svojom šatníku, aby našiel niečo, čomu by sa dalo hovoriť spoločenské. Nakoniec našiel čierne nohavice a nátelník. Nemohol nájsť košeľu, ktorá by sa na to dala zobrať. Poobzeral sa okolo seba a zistil, že má len pruhované košele. Žiadne z nich nešli k nohaviciam. Nakoniec našiel bielu mikinu a obliekol si ju. ,,Čo to máš na sebe?" Povedali obaja. Jeho matka sa pozrela na hodinky. ,,Ach nie. Už nie je čas na ísť. Tak ideme." povedala a vyhnala Jeffa i jeho otca z dverí. Prešli ulicu k domu Barbory ​​a Billyho. Zaklopali na dvere a zistili, že Billyho matka je rovnako spoločensky oblečená. Keď Jeff vošiel dnu, všade boli dospelí, žiadne deti. ,,Deti sú vonku na dvore. Jeff, čo keby si išiel za nimi a s niekoľkými sa zoznámil?" Povedala Barbara.Jeff vyšiel na dvor plný detí. Všetky pobehovali okolo v kovbojských kostýmoch a strieľali po sebe plastovými zbraňami. Mohol by pokojne byť v Toys R Us. Zrazu jeden chlapec prišiel až k nemu a podal mu hračkársku zbraň a klobúk. ,,Ahoj, chceš sa hlát?" Spýtal sa. ,,Ach nie chlapče, som príliš starý na tieto veci." Chlapec sa na neho pozrel smutnými psími očami. ,,Plosím?" povedal chlapec. ,,Fajn '' odpovedal Jeff. Nasadil si klobúk a začal predstierať, že strieľa na deti. Najprv si myslel, že je to absurdné, ale potom sa začal skutočne baviť. Nebolo to zrovna super cool, ale bolo to prvýkrát, čo nemyslel na Lia. Takže sa chvíľu s deťmi hral a potom počul nejaký hluk. Divný hluk otáčajúcich sa koliesok. Potom mu to došlo. Randy, Troy a Keith. Všetci preskočili cez plot na ich skateboardoch. Jeff pustil falošnú pištoľ a strhol klobúk. Randy sa na Jeffa pozrel s nenávistným pohľadom. ,,Ahoj Jeff, to si ty?" Povedal, ,,Máme nejaké nevybavené účty." ,,Myslím, že sme si kvit. Umlčal som vás a vy ste dostali môjho brata na JDC." Randy mal nahnevaný výraz v očiach. ,,Ach nie. Nejdem pre remízu. Idem si pre víťazstvo. Možno si nám nakopal zadok, ale dnes to už neurobíš." Ako to dopovedal, vrhol sa na Jeffa. Obaja spadli na zem. Randy udrel Jeffa do nosa a Jeff schmatol Randyho za uši a udrel ho do hlavy. Jeff zhodil Randyho zo seba a obaja vstali. Deti kričali a rodičia utekali von z domu. Troy a Keith obaja vytiahli svoje zbrane z ich vreciek. ,,Nikto nič neurobí, alebo budú lietať črevá" vrieskali. Randy vytiahol nôž a bodol Jeffa do ramena.Jeff vykríkol a padol na kolená. Randy ho začal kopať do tváre. Po troch kopoch mu Jeff nohu chytil a skrútil ju tak, že Randyho zvalil. Jeff vstal a šiel k zadným dverám. Troy ho chytil. ,,Potrebuješ pomôcť?" Zdvihne Jeffa za golier a hodí ho cez terasu na dvere. Jeff sa snaží vstať, ale Troy mu v tom bráni. Randy opäť začne do Jeffa kopať, až začne kašľať krv. ,,Poď Jeff. Bojuj so mnou" zdvihne Jeffa a hodí ho do kuchyne. Randy vidí na pulte fľašu s vodkou a tak fľašu rozbije Jeffovi nad hlavou. ,,Bojuj" hádže Jeffa späť do obývačky. ,,Poď Jeff, pozri sa na mňa." Jeff vzhliadne. Jeho tvár je postriekaná krvou. ,,Ja som ten, kto tvojho brata poslal na JDC. A teraz si tu len tak sedíš a necháš ho tam hniť po celý rok. Mal by si sa hanbiť '' Jeff vstáva. ,,Konečne. Stojíš a budeš bojovať." Jeff je na nohách,má krv a vodku na tvári. Opäť sa dostavil ten zvláštny pocit, ktorý už chvíľu necítil. ,,Konečne. Si na nohách" hovorí, keď beží na Jeffa. A zrazu sa to stane. Niečo sa vnútri Jeffa zmenilo. Jeho psychika je zničená, racionálne myslenie fuč, všetko čo môže urobiť, je zabiť ho. Popadne Randyho a zvalí ho k zemi. Dostáva sa na neho a buchne ho do srdca. Úder spôsobil, že sa Randyho srdce zastavilo. Randy nemohol chytiť dych. Jeff ho mlátil stále ďalej. Ranu po rane je stále viac od krvi. Mláti do Randyho tak dlho, kým neprestane dýchať a neumrie.Každý sa teraz pozerá na Jeffa. Rodičia, plačúce deti, dokonca aj Troy a Keith. Napriek tomu opäť namierili svoje zbrane na Jeffa. Jeff vidí, že majú zbrane vie a beží po schodoch. Ako bežal, Troy a Keith po ňom strieľali, ale ani raz sa netrafili. Jeff vybehol po schodoch hore. Počuje, ako ho Troy a Keith prenasledujú. Keď dobehli na posledný schod, Jeff sa schoval v kúpeľni. Popadne vešiak na uteráky a strhne ho zo steny. Troy a Keith vbehli dnu, nože pripravené.Troy posiela nôž na Jeffa, ale ten sa mu vyhne a dá Troyovi ranu vešiakom do tváre. Troy ide ťažko k zemi a jediný, kto zostal je Keith. On je však lepší ako Troy a tak sa zohol, keď k nemu išla rana od vešiaku. Pustil nôž a schmatol Jeffa za krk. Pritlačil ho k stene. Zrazu na neho z hornej police spadlo bielidlo. Obidvoch ich popálilo a obaja začali kričať. Jeff si utrel oči, ako zatiaľ mohol. Opäť zdvihol vešiak na uteráky a udrel ním Keitha priamo do hlavy. Ako tam ležal a krvácal, mal na tvári zlovestný úsmev. ,,Čo ti na smiech?" Spýtal sa Jeff. Keith vytiahol zapaľovač a zapálil ho. ,,Čomu sa smejem?" povedal, '' týka sa to toho, že máš na sebe alkohol a bielidlo." Jeff vyvalil oči a Keith po ňom zapaľovač hodil. Akonáhle s ním plamene nadviazali kontakt, vodka sa vznietila. Kým ho alkohol pálil, bielidlo mu vyšisovalo kožu. Jeff začal desivo kričať, keď začal horieť. Snažil sa uhasiť oheň, ale bolo to k ničomu. Alkohol z neho urobil chodiace peklo. Bežal chodbou a spadol zo schodov. Všetci začali kričať, keď videli Jeffa, teda horiaceho chlapca klesať k zemi, takmer mŕtveho. Posledná vec, ktorú Jeff videl, bola jeho matka a ostatní rodičia, ktorí sa snažili uhasiť oheň. To bolo tesne pred tým, než omdlel.Keď sa Jeff prebudil, mal okolo tváre obväzy. Nevidel nič, ale cítil bolesť v ramene a stehy po celom tele. Pokúsil sa vstať, ale uvedomil si, že sa mu z ruky ťahá hadička a keď sa pokúsil vstať, sestra ho zastavila. ,,Nemyslím si, že už sa môžeš postaviť na nohy. Nie,nie, ešte nie," Povedala, položila ho na posteľ a znovu mu nasadila trubičku Jeff sedel, bez vízie a potuchy o tom, kde vlastne bol. Konečne po niekoľkých hodinách počul svoju matku. ,,Miláčik, si v poriadku?" Spýtala sa. Jeff ale nemohol odpovedať, keď mal obväzy na hlave a nemohol hovoriť. ,,Ale miláčik, mám skvelú správu. Potom, čo všetci svedkovia povedali polícii, že sa Keith priznal, že sa na vás snažili útočiť. Rozhodli sa nechať Lia ísť." To spôsobilo, že sa Jeff opäť snažil postaviť, ale v polovici sa zastavil, keď si spomenul na onú ​​trubičku, ktorá viedla z jeho ramena. ,,Bude tu zajtra a tak budete môcť byť zase spolu." Jeff matku objíme a povedal jej zbohom. Niekoľko ďalších dní prebiehalo tak, že Jeffa navštevovala rodina. Potom prišiel deň, keď mu mali dať dole obväzy. Jeho rodina tam stála, aby videli, ako vyzeral. Kým doktori odstraňovali Jeffove obväzy z tváre, všetci sedeli na kraji svojich sedadiel. Počkali, až bude posledný obväz z jeho tváre odstránený. ,,Dúfajme v to najlepšie" povedal doktor. Rýchlo šklbne za plátno a všetci ostatný pozerajú Jeffa.Jeffova matka kričala na pohľad na Jeffa. Liu a Jeffov otec pozerali na jeho tvár. ,,Čo je? Čo sa stalo s mojím tvárou?" Povedal Jeff. Vyskočil z postele a bežal do kúpeľne. Pozrel sa do zrkadla a videl príčinu nešťastia. Jeho tvár. Je to ... je to strašné. Pery mal spálené na temný odtieň červenej, jeho tvár mala čisto bielu farbu a jeho vlasy boli spálené od hnedej až po čiernu. Pomaly si položil ruku na tvár.Pozrel sa späť na svoju rodinu a potom späť do zrkadla. ,,Jeff," povedal Liu, ,,nie je to tak hrozné ..." ,,Nie je to tak hrozné?" Povedal Jeff, ,,Je to perfektné." Jeho rodina bola prekvapená. Jeff sa začal nekontrolovateľne smiať. Jeho rodičia si všimli, že jeho ľavé oko a ruka majú zášklby. ,,Ehm... Jeff, si v poriadku? " ,,V poriadku? Nikdy som sa necítil tak šťastný. Ha ha ha ha haaaaaaaaaaaa, Pozri sa na mňa. Táto tvár sa ku mne perfektne hodí." Nemohol sa prestať smiať. Pohladil svoju tvár. Pozrel opäť do zrkadla. Čo to spôsobilo? No, možno si spomeniete, keď Jeff a Randy bojovali, niečo v Jeffovi prasklo. Jeho rozum praskol. Teraz bol ponechaný, ako bláznivý stroj na zabíjanie, ale to jeho rodičia nevedeli. ,,Doktor," povedala Jeffová matka, ,,Je Jeff v poriadku? Ako v hlave?" ,,O áno, ale toto správanie je pre pacientov, ktorí brali veľa práškov proti bolesti typické. Ak sa jeho správanie do niekoľkých týždňov nezmení, priveďte ho sem a urobíme mu psychologický test. '' ,,O ďakujem doktor." Jeffová matka išla k Jeffovi. ,,Jeff, zlatíčko, je čas ísť."Jeff sa pozrie preč od zrkadla a jeho tvár sa formuje do šialeného úsmevu. ,,Hej mami, ha ha haaaa" jeho matka ho vzala za plece a povedala mu, aby sa obliekol. ,,Toto je v čom prišiel." Povedala pani pri stole. Jeffová matka sa pozrela dole a videla čierne nohavice a bielu mikinu s kapucňou, ktorú mal Jeff na sebe. Nebola na nich žiadna krv a boli zložené na sebe. Jeffová matka vzala Jeffa do izby a nechala ho, nech sa oblečie. Potom odchádzali z nemocnice, bez toho aby vedeli, že je to ich posledný deň života.Neskôr tej noci zobudil Jeffovú matku nejaký hluk z kúpeľne. Znelo to, ako by niekto plakal. Pomaly vošla dovnútra, aby zistila, čo sa stalo. Keď sa pozrela do kúpeľne, uvidela niečo strašné. Jeff vzal nôž a vyrezal si úsmev na tvári. ,,Jeff, čo to robíš?" Spýtala sa jeho matka.Jeff sa pozrel na svoju matku. ,,Nemohol som sa stále usmievať. Po chvíli to začalo bolieť. Teraz sa môžem smiať navždy." Jeffová matka si všimla jeho očí, ktoré boli čierno olemované. ,,Jeff, tvoje oči..." Jeff nemohol oči zatvoriť. ,,Nemohol som vidieť svoju tvár. Začal som byť unavený a oči sa mi začali zatvárať. Vypálil som si očné viečka, takže sa môžem na seba vždy pozrieť, na moju novú tvár." Jeffová matka začala pomaly cúvať, keď videla, že sa jej syn zbláznil. ,,Čo sa deje mami? Nie som snáď krásny?" ,,Áno synček'' povedala. ,,Áno, si krásny. L-len ma nechaj dôjsť za ockom, aby mohol vidieť tvoju tvár." Vbehla do miestnosti a prebudila Jeffovho otca zo spánku. ,,Miláčik, podaj mi zbraň. My ..." zarazila sa, keď uvidela Jeffa vo dverách, ako drží nôž. ,,Mami, klamala si ...'' To bolo to posledné, čo od Jeffa počuli, ako sa k nim s nožom prirútil a obidvoch ich zabil.Jeho brat sa prebudil, prekvapený nejakým hlukom. Nepočul nič iné, a tak zavrel oči a snažil sa znovu zaspať. Keď už pomaly začal bdieť, dostal pocit, ako keby ho niekto sledoval. Vzhliadol a Jeff mu zakryl rukou ústa. Pomaly zdvihol nôž pripravený na zabitie Lia. Liu sa snažil sebou metať sem a tam, ale nedokázal uniknúť Jeffovmu zovretiu. ,,Š š šššš .... '' povedal Jeff ,,Len choď spať."
Útržok z novín:
Chladnokrvný vrah stále na slobode.
Po týždňoch nevysvetlitelných vrážd je zlovestný neznámy vrah stále na slobode.Po niekoľkých málo dôkazov ktoré sa našli,prežil len jeden mladý chlapec a statočne rozpráva svoj príbeh.
"Mal som zlý sen a zobudil som sa uprostred noci,"hovorí chlapec.
"Pozrel som sa na okno,ktoré bolo z nejakého dôvodu otvorené,aj keď si jasne pamätám,že som ho zatvoril.Potom som proste zaliezol pod perinu a snažil sa zaspať.Začal sa mi vnucovať taký divný pocit,ako keby ma niekto sledoval.Pozrel som na okno a skoro som vyskočil z postele.Tam v tej malej iskierke svetla prechádzal medzi záclonami,pár dvoch očí.Neboli to normálne oči.Boli to tmavé,zlovestné, čierne a orámované oči.Strašne ma to vydesilo.Potom som sa pozrel na jeho ústa.Dlhý,strašný úsmev,z ktorého sa mi zježily všetky chlpy na tele.Postava tam stála,pozerala sa priamo na mňa.Nakoniec po chvíli,ktorá sa zdala byť ako celá večnosť,povedal jednoduchú vetu.Povedal to hlasom šialenca.
Povedal "Choď spať." Vykríkol som a to ho proti mne poslalo.Vytiahol nôž a zamieril mi s ním priamo na srdce.Vyskočil na moju postel a začal so mnou bojovať.Snažil som sa ho kopnúť,buchnúť,mlátil som okolo seba,len aby som ho od seba dostal.Naraz vstúpil do mojej izby môj otec.Muž po ňom hodil nôž a zasiahol ho do ramena.Pravdepodobne by ho aj zabil,keby susedia nezavolali políciu.
Zastavili pred domom a okamžite sa k nemu rozbehli.Muž sa otočil a prebehol chodbou.Započul som zvuk trieštiaceho sa skla.Vyšiel som z izby a okno,z ktorého bolo vidieť na záhradu,bolo rozbité.Vykukol som z neho a videl som toho muža miznúť v dialke.Poviem vám len jedno,nikdy nezabudnem na jeho tvár.Tie chladné,zlé oči a psychopatický úsmev.To nikdy nezmizne z mojej hlavy.
Polícia stále pracuje na vzhľade tohoto muža.Keď niekedy uvidíte niekoho,kto by zodpovedal popisu príbehu okamžite zavolajte na najbližšiu policajnú stanicu.

Candy Pop

17. ledna 2017 v 21:10 | larvaj789@gmail.com |  Creepypasty
Bol to deň,aké sú tie dni,od ktorých by som proste utiekla,keby som mohla a už sa nikdy neobzriem.
Chcem kričať,ale môžem len plakať v izbe.Moji rodičia mi spôsobujú stres.Môj otec a nevlastná matka sa k sebe chovajú ako dva levy,ktoré sa bijú o mäso.
Nemám žiadny kľud,kiež by som proste len mohla zaliezť do diery,a už nikdy nevyjsť von.Zúfalo som sa modlila k Bohu a dúfala že to bude už len lepšie,ale to sa nikdy nestalo.Nikdy sa nič nestane lepším.Jediná vec na ktorú sa teším je spánok.Neustály tlak a zanedbávanie zo strany mojej matky sa každým dňom stupňuje.Niekedy si nemôžem pomôcť a celé dni ležím v posteli a premýšľam,či by som svojim priateľom a rodine chýbala,keby som odišla.Plakali by alebo by žili ďalej akoby sa nič nestalo?
Jediný kto ma mal asi rád bol môj otec.Ale to sa zmenilo.Veci sa obrátily k horšiemu.Jeho hádky s matkou boli prudšie a celé dni som preplakala a modlila som sa a žiadala o zázrak.
Ako rástla tma,uvedomovala som si že sedím vo svojej izbe už niekoľko hodín a počúvam ako sa tam hádajú.Jejich argumenty som moc nevnímala.Ten odporný zvuk hodín,ktoré visia nado mnou.Spôsobuje mi to ďalšiu vlnu frustrácie.Ale zas na druhú stranu som sa bála ticha,ktoré by mi mohlo priniesť zvýšenie mojej úzkosti,to by som už nemohla zniesť.Išla som ku dverám a otvorila som ich a na zemi som uvidela svojho otca.Bol zbitý,dolámaný a pohmoždený.Pozerala som sa na jeho unavenú tvár a išla som pomaly k nemu.Vtedy som sa rozhodla že už toho mám dosť!Chytila som ho za ruku.Zhromaždila som všetku svoju silu a tlačila som ho smerom okolo mojej matky.Hnev na jej tvári som ignorovala a ťahala som svojho otca k jeho autu.Postavila som otca na stranu spolujazdca a ja som sa postavila na stranu vodiča.
Začala som hľadať medzi otcovými kľúčami,kľuč od auta.Našla som ho a otvorila auto.Počula som matku a ako kričí a preklína moje meno. ,,Alex!"Kričala von chrapľavým hlasom.Mojou jedinou myšlienkou bolo,že musím odtiaľ dostať seba a svojho otca,ako najrýchlejšie to pôjde.Spanikárila som a snažila som sa v slabom svetle nájsť ten správny kľúč.
Náhly hlasný tresk na bočnom okne vodiča ma poslal do stavu šoku,keď som sa pozrela čo sa stalo.Zakričala som hrôzou,keď matka druhý krát udrela do čelného skla baseballovou pálkou.To muselo môjho otca prebrať z šoku.Naraz ma chytil a posadil ma na sedadlo spolujazdca,a on si sadol na miesto vodiča.Schmatol kľúče z priehradky a naštartoval.Prekročil povolenú rýchlosť a zanechal na ceste dym a stopy šmyku za nami.
Moja panika sa zvýšila vtedy,keď letel dole po ceste.Prosila som ho aby spomalil,ale on zrýchlil ešte viac.Cítila som ako sa auto vymklo kontrole.Náhle som uvidela ako sa oproti nám rúti nákladiak,to bolo ešte predtým než som počula roztreščanie skla.Bezpečnostný pás,ktorý ma zajisťoval sa pretrhol a náhle svet zčernal.
Cítila som sa tak izolovaná.Studená tvrdá pôda podo mnou mi poslala husiu kožu po mojej koži a moje oči sa prudko otvorili.Bola som spútaná náhlou bolesťou,keď som sa posadila.V hlave mi búšilo s toho tvrdého pristátia.Snažila som sa upokojiť a pomaly som zistila že jediné čo počujem je dutý zvuk autoalarmu.Inak tam nebol žiadny iný zvuk.Dokonca aj tichý,chladný vánok,ktorý sa dotkol mojej kože bol potichu.Pomaly som sa postavila na nohy,keď som sa rozhliadla,niečo bolo zle. ,,Tati?!"Zvolala som ale nikto sa neozval.Zakričala som znovu,stále žiadna odpoveď.Začala som kričať znovu a znovu,ale stále som nepočula odpoveď a začalo ma bolieť hrdlo.Prestala som kričať.Stratila som svojho otca,tak ako aj môj hlas.Bola som vyčerpaná a neprestala som si pretierať oči.
Čím viac som to robila,tým viac svetlo okolo mňa mizlo do tmy.Cítila som sa nesvoja.Na chvíľu som zatvorila oči a keď som ich otvorila bola som oslepená prudkým svetlom,akokeby bolo z reflektoru a všetko okolo mňa vypadalo ako keby slablo.Počula som okolo seba cinkot a jeho ozvenu.To všetko bolo následované smiechom.Cítila som,ako moja úzkosť znova rastie.Znova som zakričala a dúfala som že to bol môj otec.
,,H-haló?Otec?" čakala som niekoľko minút na odpoveď,ale žiadna neprišla.Vypadalo to že sa potvrdia moje najhoršie obavy.
Cítila som ako mi chlpy na zátalku až k hlave vstávajú.Cítila som že je niekto za mnou.Rýchlo som sa otočila a za mno vo farbách modrej,fialovej a zelenomodrej stál vstýčení šašo.Tváril sa uličnícky a lenivo.Vypadal znudene a rýchlo si všimol že sa na neho pozerám,ale nepovedal ani slovo.Jediný zvuk bol slabý cinkot zvončekov,ktoré boli uviazané na konci jeho modrých vlasov.Nemohla som od neho odtrhnúť zrak.
Šašo ku mne prišiel s úsmevom,ale nebola som si istá či tomu úsmevu veriť.Nechápala som,odkiaľ prišiel alebo ako prišiel do môjho temného zabudnutia.Bez slova začal robiť triky,ktoré sa dali čakať.Jedným z nich bol ten,že sa mu v ruke záhadne urobil fialový balónik so smajlíkom.Znova sa na mňa pozrel s úsmevom,keď mi ho podával.Nezobrala som si to od neho.Nevedela som,odkiaľ prišiel a čo je vlastne zač.A rovnako teraz som nemala čas na nejakého šaša.Musela som nájsť svojho otca.Nemala som čas.Otočila som sa k nemu chrbtom a chcela som sa vzdialiť ,ale ten šašo stál priamo predomnou.Vypadal sklamane zavrtel hlavou,keď mi zase ponúkol fialový balón.Nemohla som zniesť to desivé ticho,ktoré bolo medzi nami.
,,Kto ste?"opýtala som sa potom čo som nabrala všetku odvahu.Šašo stále nič nehovoril,a vytiahol balíček kariet.Znova som sa ho to opýtala a tentokrát vytiahol kartu,na ktorej bolo niečo napísané.Začal okolo mňa tancovať a poskladal s kariet svoje meno.
,,Candy Pop?"opýtala som sa.Jediná odpoveď,ktorú mi dal bol jeho široký úsmev.Neviem prečo,ale pokaždé keď sa usmial tak mi prebehol mráz po chrbte.Cítila som,že niečo nieje v poriadku,aj keď som nevedela,čo to presne je.Začal znovu robiť triky a tentokrát nechal fialový balón zmiznúť.Sledovala som,ako sa mu v ruke objavilo modré lízatko a potom ďalšie a ďalšie až mal v ruke 3.Nebola som si istá,čo povedať,takže som len mlčky stála.Vzal ma za ruku a umiestnil mi do ruky 3 lízatká.Potom si opäť v ruke vytvoril fialový balón a odstúpil odo mňa.Zohol sa chrbtom ku mne a jediné čo som počula,bol zvuk praskajúceho plastu.Keď sa zas otočil ku mne držal fialový kvet z balónu.Candy Pop mal nasadený sladký a láskavý úsmev,keď mi zas ponúkol balón.Nebola som si istá,prečo je tak vytrvalý v tom aby som si vzala ten balón.Možno,že sa len v skutočnosti snaží so mnou spriateliť.
Po chvíli som sa konečne rozhodla prijať balón.Pozrela som sa znova na Candy Pop.Jeho výraz sa zmenil z toho sladkého,na niečo zlovestnejšie.Rýchlo som pritiskla balón na svoju hruď.Začala som panikáriť,ako sa moje telo zdvíhalo vyššie a vyššie nad zem.Nemohla som sama od seba pretať pluť hore do svetla nadomnou.
,,Č-čo to je?!"zakňučala som,keď som si uvedomila že nemôžem odtrhnúť ruky preč od balónu.Bol to pocit ako keby,moje ruky boli k nemu priviazané.Svetlo nadomnou bolo stále jasnejšie.Pozrela som sa pod seba a jediné čo som videla bol Candy Pop,ako mi máva na rozlúčku.Videla som jeho tieň a moje telo obalil mráz.Tieň ukázal ďiabolsky vypadajúce rohy a chvost.Keď som sa snažila vidieť jeho tvár,bolo to skreslené.Niekoľko hlasov okolo mňa šeptalo a začala sa mi točiť hlava.Zavrela som oči a pevne som si priala aby sa všetko čo sa teraz deje zastavilo.
,,Alex!Alex!Zobuď sa!Alex!"Počula som,ako na mňa môj otec kričí.Cítila som chlad,akoby som bola mŕtva.Bála som sa.Ani som si neuvedomila že je ten balón preč.Otvorila som oči a pomaly som zaostrila na jasné svetlo,ktoré bolo nadomnou.Bola to pouličná lampa.Môj otec kľačal nadomnou a kontroloval či žijem.Skoro okamžite som začala plakať a pokúsila som sa ho objať.Než som sa nazdala,bola som v nemocnici.Doktori povedali,že to bol zázrak,že sme obidvaja prežili.Rovnako ma to vnútri bolelo ale na druhú stranu,som rada že sme sa dostali od mojej nevlastnej matky.
***
Už uplynuli tri mesiace od tej nehody,ale stále sa nemôžem zbaviť pocitu,že je niečo zle,ale som rada,že sme sa obidvaja dostali preč od mojej nevlastnej matky.Dážď vonku za oknami skutočne učinil začiatok niečoho nového.
Musela som schovať svoje prekvapenie,keď lekár bez zaklopania vstúpil ku mne do izby.Bol tu pravdepodobne na kontrole,asi robím nejaké pokroky.Usmiala som sa na neho.Lekár sa ku mne otočil chrbtom.Keď sa ku mne otočil čelom môj úsmev zmizol.
V ruke držal fialový balónik a ticho mi hovoril: "Stratila si posledný balónik čo som ti dal.Ale neboj sa Alex...Mám pre teba nový."
Bol to deň,aké sú tie dni,od ktorých by som proste utiekla,keby som mohla a už sa nikdy neobzriem.
Chcem kričať,ale môžem len plakať v izbe.Moji rodičia mi spôsobujú stres.Môj otec a nevlastná matka sa k sebe chovajú ako dva levy,ktoré sa bijú o mäso.
Nemám žiadny kľud,kiež by som proste len mohla zaliezť do diery,a už nikdy nevyjsť von.Zúfalo som sa modlila k Bohu a dúfala že to bude už len lepšie,ale to sa nikdy nestalo.Nikdy sa nič nestane lepším.Jediná vec na ktorú sa teším je spánok.Neustály tlak a zanedbávanie zo strany mojej matky sa každým dňom stupňuje.Niekedy si nemôžem pomôcť a celé dni ležím v posteli a premýšľam,či by som svojim priateľom a rodine chýbala,keby som odišla.Plakali by alebo by žili ďalej akoby sa nič nestalo?
Jediný kto ma mal asi rád bol môj otec.Ale to sa zmenilo.Veci sa obrátily k horšiemu.Jeho hádky s matkou boli prudšie a celé dni som preplakala a modlila som sa a žiadala o zázrak.
Ako rástla tma,uvedomovala som si že sedím vo svojej izbe už niekoľko hodín a počúvam ako sa tam hádajú.Jejich argumenty som moc nevnímala.Ten odporný zvuk hodín,ktoré visia nado mnou.Spôsobuje mi to ďalšiu vlnu frustrácie.Ale zas na druhú stranu som sa bála ticha,ktoré by mi mohlo priniesť zvýšenie mojej úzkosti,to by som už nemohla zniesť.Išla som ku dverám a otvorila som ich a na zemi som uvidela svojho otca.Bol zbitý,dolámaný a pohmoždený.Pozerala som sa na jeho unavenú tvár a išla som pomaly k nemu.Vtedy som sa rozhodla že už toho mám dosť!Chytila som ho za ruku.Zhromaždila som všetku svoju silu a tlačila som ho smerom okolo mojej matky.Hnev na jej tvári som ignorovala a ťahala som svojho otca k jeho autu.Postavila som otca na stranu spolujazdca a ja som sa postavila na stranu vodiča.
Začala som hľadať medzi otcovými kľúčami,kľuč od auta.Našla som ho a otvorila auto.Počula som matku a ako kričí a preklína moje meno. ,,Alex!"Kričala von chrapľavým hlasom.Mojou jedinou myšlienkou bolo,že musím odtiaľ dostať seba a svojho otca,ako najrýchlejšie to pôjde.Spanikárila som a snažila som sa v slabom svetle nájsť ten správny kľúč.
Náhly hlasný tresk na bočnom okne vodiča ma poslal do stavu šoku,keď som sa pozrela čo sa stalo.Zakričala som hrôzou,keď matka druhý krát udrela do čelného skla baseballovou pálkou.To muselo môjho otca prebrať z šoku.Naraz ma chytil a posadil ma na sedadlo spolujazdca,a on si sadol na miesto vodiča.Schmatol kľúče z priehradky a naštartoval.Prekročil povolenú rýchlosť a zanechal na ceste dym a stopy šmyku za nami.
Moja panika sa zvýšila vtedy,keď letel dole po ceste.Prosila som ho aby spomalil,ale on zrýchlil ešte viac.Cítila som ako sa auto vymklo kontrole.Náhle som uvidela ako sa oproti nám rúti nákladiak,to bolo ešte predtým než som počula roztreščanie skla.Bezpečnostný pás,ktorý ma zajisťoval sa pretrhol a náhle svet zčernal.
Cítila som sa tak izolovaná.Studená tvrdá pôda podo mnou mi poslala husiu kožu po mojej koži a moje oči sa prudko otvorili.Bola som spútaná náhlou bolesťou,keď som sa posadila.V hlave mi búšilo s toho tvrdého pristátia.Snažila som sa upokojiť a pomaly som zistila že jediné čo počujem je dutý zvuk autoalarmu.Inak tam nebol žiadny iný zvuk.Dokonca aj tichý,chladný vánok,ktorý sa dotkol mojej kože bol potichu.Pomaly som sa postavila na nohy,keď som sa rozhliadla,niečo bolo zle. ,,Tati?!"Zvolala som ale nikto sa neozval.Zakričala som znovu,stále žiadna odpoveď.Začala som kričať znovu a znovu,ale stále som nepočula odpoveď a začalo ma bolieť hrdlo.Prestala som kričať.Stratila som svojho otca,tak ako aj môj hlas.Bola som vyčerpaná a neprestala som si pretierať oči.
Čím viac som to robila,tým viac svetlo okolo mňa mizlo do tmy.Cítila som sa nesvoja.Na chvíľu som zatvorila oči a keď som ich otvorila bola som oslepená prudkým svetlom,akokeby bolo z reflektoru a všetko okolo mňa vypadalo ako keby slablo.Počula som okolo seba cinkot a jeho ozvenu.To všetko bolo následované smiechom.Cítila som,ako moja úzkosť znova rastie.Znova som zakričala a dúfala som že to bol môj otec.
,,H-haló?Otec?" čakala som niekoľko minút na odpoveď,ale žiadna neprišla.Vypadalo to že sa potvrdia moje najhoršie obavy.
Cítila som ako mi chlpy na zátalku až k hlave vstávajú.Cítila som že je niekto za mnou.Rýchlo som sa otočila a za mno vo farbách modrej,fialovej a zelenomodrej stál vstýčení šašo.Tváril sa uličnícky a lenivo.Vypadal znudene a rýchlo si všimol že sa na neho pozerám,ale nepovedal ani slovo.Jediný zvuk bol slabý cinkot zvončekov,ktoré boli uviazané na konci jeho modrých vlasov.Nemohla som od neho odtrhnúť zrak.
Šašo ku mne prišiel s úsmevom,ale nebola som si istá či tomu úsmevu veriť.Nechápala som,odkiaľ prišiel alebo ako prišiel do môjho temného zabudnutia.Bez slova začal robiť triky,ktoré sa dali čakať.Jedným z nich bol ten,že sa mu v ruke záhadne urobil fialový balónik so smajlíkom.Znova sa na mňa pozrel s úsmevom,keď mi ho podával.Nezobrala som si to od neho.Nevedela som,odkiaľ prišiel a čo je vlastne zač.A rovnako teraz som nemala čas na nejakého šaša.Musela som nájsť svojho otca.Nemala som čas.Otočila som sa k nemu chrbtom a chcela som sa vzdialiť ,ale ten šašo stál priamo predomnou.Vypadal sklamane zavrtel hlavou,keď mi zase ponúkol fialový balón.Nemohla som zniesť to desivé ticho,ktoré bolo medzi nami.
,,Kto ste?"opýtala som sa potom čo som nabrala všetku odvahu.Šašo stále nič nehovoril,a vytiahol balíček kariet.Znova som sa ho to opýtala a tentokrát vytiahol kartu,na ktorej bolo niečo napísané.Začal okolo mňa tancovať a poskladal s kariet svoje meno.
,,Candy Pop?"opýtala som sa.Jediná odpoveď,ktorú mi dal bol jeho široký úsmev.Neviem prečo,ale pokaždé keď sa usmial tak mi prebehol mráz po chrbte.Cítila som,že niečo nieje v poriadku,aj keď som nevedela,čo to presne je.Začal znovu robiť triky a tentokrát nechal fialový balón zmiznúť.Sledovala som,ako sa mu v ruke objavilo modré lízatko a potom ďalšie a ďalšie až mal v ruke 3.Nebola som si istá,čo povedať,takže som len mlčky stála.Vzal ma za ruku a umiestnil mi do ruky 3 lízatká.Potom si opäť v ruke vytvoril fialový balón a odstúpil odo mňa.Zohol sa chrbtom ku mne a jediné čo som počula,bol zvuk praskajúceho plastu.Keď sa zas otočil ku mne držal fialový kvet z balónu.Candy Pop mal nasadený sladký a láskavý úsmev,keď mi zas ponúkol balón.Nebola som si istá,prečo je tak vytrvalý v tom aby som si vzala ten balón.Možno,že sa len v skutočnosti snaží so mnou spriateliť.
Po chvíli som sa konečne rozhodla prijať balón.Pozrela som sa znova na Candy Pop.Jeho výraz sa zmenil z toho sladkého,na niečo zlovestnejšie.Rýchlo som pritiskla balón na svoju hruď.Začala som panikáriť,ako sa moje telo zdvíhalo vyššie a vyššie nad zem.Nemohla som sama od seba pretať pluť hore do svetla nadomnou.
,,Č-čo to je?!"zakňučala som,keď som si uvedomila že nemôžem odtrhnúť ruky preč od balónu.Bol to pocit ako keby,moje ruky boli k nemu priviazané.Svetlo nadomnou bolo stále jasnejšie.Pozrela som sa pod seba a jediné čo som videla bol Candy Pop,ako mi máva na rozlúčku.Videla som jeho tieň a moje telo obalil mráz.Tieň ukázal ďiabolsky vypadajúce rohy a chvost.Keď som sa snažila vidieť jeho tvár,bolo to skreslené.Niekoľko hlasov okolo mňa šeptalo a začala sa mi točiť hlava.Zavrela som oči a pevne som si priala aby sa všetko čo sa teraz deje zastavilo.
,,Alex!Alex!Zobuď sa!Alex!"Počula som,ako na mňa môj otec kričí.Cítila som chlad,akoby som bola mŕtva.Bála som sa.Ani som si neuvedomila že je ten balón preč.Otvorila som oči a pomaly som zaostrila na jasné svetlo,ktoré bolo nadomnou.Bola to pouličná lampa.Môj otec kľačal nadomnou a kontroloval či žijem.Skoro okamžite som začala plakať a pokúsila som sa ho objať.Než som sa nazdala,bola som v nemocnici.Doktori povedali,že to bol zázrak,že sme obidvaja prežili.Rovnako ma to vnútri bolelo ale na druhú stranu,som rada že sme sa dostali od mojej nevlastnej matky.
***
Už uplynuli tri mesiace od tej nehody,ale stále sa nemôžem zbaviť pocitu,že je niečo zle,ale som rada,že sme sa obidvaja dostali preč od mojej nevlastnej matky.Dážď vonku za oknami skutočne učinil začiatok niečoho nového.
Musela som schovať svoje prekvapenie,keď lekár bez zaklopania vstúpil ku mne do izby.Bol tu pravdepodobne na kontrole,asi robím nejaké pokroky.Usmiala som sa na neho.Lekár sa ku mne otočil chrbtom.Keď sa ku mne otočil čelom môj úsmev zmizol.

V ruke držal fialový balónik a ticho mi hovoril: "Stratila si posledný balónik čo som ti dal.Ale neboj sa Alex...Mám pre teba nový."

Jason The Toy Maker

16. ledna 2017 v 21:23 | larvaj789@gmail.com |  Creepypasty
Tri roky. Už je to tri roky, čo som jej bol darovaný. Čo sa stalo pred tromi rokmi tak osobitné? Neviem. Nepamätám sa. Rovnako ako ona trpím amnéziou. Jediné, čo sa mi vybavuje, je obraz z jej snov. Medovo zlaté oči, čarovný úsmev, hudba hracej skrinky, milý smiech. Vrelý pocit radosti, ktorý ju objíme zakaždým, keď o ňom znovu a znovu sníva.
Zo všetkých svojich hračiek má najradšej mňa. Nepáči sa jej nikto iný. Pretože oni ju sledujú. Videl som mnohokrát, ako otáčajú svoje hlavy, aby ju mohli prebodávať mŕtvymi sklenenými očami. Keď spí, dávam pozor, aby sa nepribližovali. Ani o milimeter sa k nej, k mojej drahej Meggie, nesmie nikto priblížiť.
Strážim jej sny. Stačí vždy len zakryť čierne gombíkové očko dlhým pruhovaným rukávom môjho oblečku a zadívať sa na ňu cez moju tmavú pásku. Pokiaľ má zlý sen, prežívam ho s ňou. Občas sa ju snažím zobudiť. Nie je to nič platné. Našťastie nemá zlé sny často. Väčšinu nocí má bezsenných. Bdiem u nej a len dávam pozor, aby sa nikto nepokúsil pohnúť bližšie.
Pred tromi rokmi sa ale muselo niečo stať. Niečo zlé našej rodine. Skončili sme obaja v detskom domove. Celé tri roky nás ostatný ohovárali. Ubližovali nám. Nikto o nás nestál. Až teraz, konečne, asi pred týždňom, tento teror skončil. Do svojej náruče nás prijali Maddalena a Steven. Noví milujúci rodičia. Začal náš nový život.
Už v domove chodila do školy. Tam má svoju jedinú a najlepšiu ľudskú kamarátku. Keď ju matka budí s tým, že prišla, Meg vždy vyzerá nadšene. Prial by som si byť tiež tak milovaný. Pretože cez to všetko, čo pre ňu stále robím ... Nikdy nie je tak nadšená, že môže ísť za mnou. Ležím v posteli v izbe. V tej hroznej izbe, kde na ňu všetko zíza. Kde k nej všetko mlčky vysiela túžbu po jej smrti. Nenávidí všetko v tej izbe okrem mňa.
A ja jej nenávisť zdieľam.
Rodičia ju vozia po doktoroch, kvôli jej desu z plyšových hračiek a bábik. Všetci tvrdia, že je chorá, paranoidná. Traumatizovaná z niečoho, čo sa stalo pred tromi rokmi ... Všetci chceli vedieť, čo sa vtedy stalo. Ale my sme to nevedeli! A obaja sme padali z tých neustálych výsluchov. Jediný, kto nás tymto netrápi, je Daisy. Megiina školská kamarátka.
Moc, moc by som si prial, aby sme konečne zistili, čo sa stalo. Rovnako, ako Meg. Ale mám obavy, že by to bolo tak hrozné, že ... že by jej to ublížilo. A preto jej prinášam pocit strachu z tých vecí. Praskanie v stene celé noci. Čas od času zlé sny o zistení pravdy ... Tak, aby to nikdy neurobila.
Múry kvília a znie praskanie všade okolo nás. Meggie zaspáva a zviera ma vo svojej náruči. Cítim, že niečo nie je v poriadku. Všetky hračky sa otočili preč od nej. Akoby snáď mali strach. Strach z Meg. Nie, skôr z niečoho v blízkosti Meg ... Zo mňa? Nie, to je nemožné. Jediný dôvod, prečo ma má Meggie rada je práve ten, že som najbezbrannejší zo všetkých hračiek.
Meggie sebou trhne. Rýchlo sa na ňu pozriem. Vykríkne a z očí sa jej spustia prúdy sĺz. Okamžite si zakryjem svoje gombíkové očko a sledujem všetko cez moju pásku. Teda, rád by som to sledoval. Ale nevidím nič, než tmu. Tmu všade okolo. Nie!
Začujem smiech. Ten smiech ... nepoznáme ho? Odkiaľ? Odkiaľ ?! Odkiaľ by sme ale MOHLI poznať tento smiech? Smiech, ktorý ... ktorý ... ubližuje? Ktorý chce ublížiť tak nevinnému dievčatku, ako je Meggie? Kto by to vôbec mohol chcieť? Koho by to mohlo napadnúť? Ako ďalšie príde hlas ...
"Ona patrí mne" zašepká. Počujem ten hlas akoby bol v mojom vlastnom dlhom ušku. Toto je predsa ... na sen až moc reálne! Z tmavej hlbiny predo mnou sa zrazu rozžiari dve zelené oči. Bolo to tak náhle, že sebou trhne a skoro vypadnem Meg z náručia. Tie oči naozaj ... septembra!
"Si pre mňa len prekážka" zasmeje sa Megiinej bolesti, ktorú naisto prežíva, aj keď je to len sen! Potom povedal ... povedal, že ju celú opraví. A začal ju rôznym náradím krájať a rezať! Moju milovanú Meggie!
Všimla si po strane otvorených dverí. Boli v tej tme, okrem tých desivých očí, jediná viditeľná vec. To je ono, Meg. Je to len sen, zvládneš to! Musíš sa dostať k tým dverám. Oči sa ti zatvárajú, ale nesmieš tomu podľahnúť. Sú tam ľudia. Oni ti pomôžu, Meggie.
Áno, už ideš bližšie. Dvere sa približujú! Tí ľudia tam ti pomôžu. Tí ľudia- Nie, čo to majú s tvárami? Prečo pozerajú do prázdna? Majú na tvárach úsmevy, slzy i hrôzu, ale ... ale ich pohľady sú tak ... chladné ... Prečo? Čo sa to s nimi stalo? Ale hlavne, prečo vyzerajú ako bábiky a reálni ľudia dohromady ?! Meggie, nezvracaj. Je to len sen. Nič z toho nie je reálne, je to len sen!
"Ona patrí mne"
Meggie sa zobudí. Netuším, kedy sa to stalo, ale ležím na podlahe kus od postele a sledujem moju vyľakanú Meg. Srdce jej musí biť ako splašené ... stúpne si a zase sadne. Po chvíľke sa pre mňa natiahne a vezme si ma späť do postele, keď dvere otvorí Maddalena.
"Zlatíčko, počula som krik, si v poriadku?"
Meg chvíľu zaváha. Čo by mala povedať? Že ju skoro rozporcoval nejaký chlapík pred skupinou podivných bábko-ľudí?
"Len nočná mora, nič mi nie je. Všetko už je v poriadku."
"Dobre," usmiala sa Maddalena, "prišla za tebou Daisy, čaká v obývačke."
Meg zrazu prudko vstane. Vystrčí matku z izby a v rýchlosti sa oblečie do prvého, čo jej padne pod ruku. Vybehne z izby, nechávajúc ma samého na posteli. Na svojich miestach sú zrovnané ostatné hračky, ktorých sa aj cez tú hrôzu nikdy nedokázala zbaviť. A ja som tu teraz s nimi sám. Ako každý deň.
Vráti sa večer. Hneď čo zaľahne, zavrie zase oči. Chystám som sa zakryť si očko, aby som videl ten sen, ale všímam si, že v stene je puklina. Určite tam predtým nebola! Puklina sa o niečo zväčší a niekto z nej pomaličky ticho vylieza. Keby som mohol, zakričal by som alebo aspoň zobudil Meg, ale nemôžem nič z toho. Z pukliny vyšiel vysoký muž. Polodlhé červené vlasy na ramená, medovo zlaté oči, vysoký klobúk a sako s perím na ramenách. Pozrel sa mojím smerom a usmial sa a prišiel bližšie.
"Ako sa máte, Mr. Bunny?"
Tie slová mnou prešli ako horúci nôž maslom. Zostal som ho sledovať. Áno. Moja pamäť sa vrátila. Áno, to je on. Môj tvorca. So stále rovnakými medovo zlatými očami. So stále rovnakým milým úsmevom. So stále rovnakými červenými vlasmi. So stále rovnakou maľbou pod okom. Niet pochýb. A priniesol so sebou bábiku. Blonďavú bábiku. V ústach má ružu a na sebe vyšívané, krajkované biele šatôčky. Pokladá ju do nôh Megiinej postele a potom sa vráti do pukliny. Toto ma štve. Meg má z ostatných strach. Jediný, kto môže byť na jej posteli som ja.
Zaregistrujem pohyb. Meg je hore. Zrazu sa mi podarí otočiť k nej hlavu. Meggie zajačí a zhodí ma z postele. To nie ... nie, Meg, nesmieš sa ma báť! Neublížim tí. Nikdy by som ti neublížil ... Otáča sa k bábike. Nie, ja som tu, Meg! Tu dole na zemi. Zhoď tú bábiku. Zbav sa jej!
Áno, Meggie hádže bábiku na zem. Múr s puklinou hlasno zapraskal. Farba začne padať. Skôr sa tomu Meg vždy smiala. Teraz kričí. Za opadanou farbou sa objavujú modré dvere. Tie sa otvárajú. Meggie strnie a stuhne. Z už otvorených dverí sa vynorí pár čiernych rúk.
"Nemáš radosť, že ťa Daisy prišla navštíviť?" prehovorí môj tvorca z dverí, "Tiež som jej nemal rád. Príliš kričala, vieš?"
Áno, iste. Daisy. Nikdy som ju nevidel, nemohol som si byť istý, že je tou bábikou vážne ona. Meg sa z ničoho nič vrhne k bábike na zemi. Nie, Meggie, nerob to!
"Daisy, Daisy!" plače Meg. Nechápem ju. Má mať predsa radosť. Tak, ako vždy predtým. Milovala predsa jeho bábiky. Teraz ale začína panikáriť. Škriabe do vosku, v ktorom je bábika zabalená. Čoskoro jej nechty sfarbí krv. Môj tvorca sa zdá byť nahnevaný, nečudujem sa mu. Zamkne dvere do izby, ku ktorým medzitým dobehli Maddalena a Steve.
"Moja nádherná Meggie, zničila si svoju bábiku!" povie s akýmsi tajomným podtónom a chytí ju za ruku. Oči sa mu znovu rozžiarili do zelena, ako v tom Megiinom sne.
"A dokonca si hodila Mr. Bunnyho na zem, ale odpúšťam ti. Musíš sa navrátiť na miesto, kam patríš: Po mojom boku!"
"Kto dočerta si ?!" zakričí naňho Meggie.
"Som Jason The Toy Maker," odpovie jej. To meno som už nepočul tak dlho ... "Tvoj verný priateľ, jediný, komu si mohla veriť!"
Meggie pomaly strnie. Chvíľu Jasona len tak mlčky sleduje. Určite už si tiež spomenula. Veď už predtým si predsa pamätala jeho oči. Jeho smiech. Dokonca aj zvuk jeho drahocennej modrej hracej skrinky. Nemohla ho predsa TERAZ nepoznať. Nie?
"Bol si to ty!" zakričí na neho vo hnevu a začne ho biť. "Zabil si ich! Ty!"
Ďalej ho bije. Ale on sa usmieva. Dvere Megiinej izby sa pomaličky ticho otvárajú.
"Iste, že som to bol ja, môj nádherný výtvor. Mr. Bunny ti to navyše už ukázal. Urobil som ti veľa hračiek a už sa nemôžem dočkať až ti predstavím Mereandu, ale môžeš jej hovoriť Mandy, ak chceš."
Už chvíľu sledujem Steva, ako sa zakráda od dverí s baseballovou pálkou. Teraz, keď Jason dohovorí, buchne ho silou po hlave. Keby som mohol, usmejem sa. Drevo sa rozletí na kúsky a Jason nemá ani škrabanec. Otočí k nemu hlavu. Maddalena už začala jačať, Steven ale ďalej bije Jasona, až ten nakoniec Meg pustí. Všetci sa rozbehnú dole a ja s Jasonom osamím.
"Nebojte sa, Mr. Bunny," osloví ma pokojne, "nájdeme vám lepšiu kamarátku."
"Meggie, dávam ti poslednú šancu. Ak neprijmeš, zafarbíme všetky steny krvou tých, ktoré máš rada. Ty potvora!"
Sedím na ramene môjho tvorcu. Odchádzame spoločne do modrých dverí jeho kráľovstva. V náručí nesie dievča, ktorá nám obom bývalo priateľkou. Už čoskoro z nej bude jedna z najkrajších bábik, aké kedy kto urobil. Po stenách jeho hračkárskej dielne, môjho pravého a jediného domova, visia rôzne hračky a bábiky. Každá je iná a predsa majú jedno spoločné - výrazy vytvarované do emócií, ale aj napriek tomu svojím spôsobom prázdne a mŕtve.
Dvere sa za nami zatvoria a skryjú tak pohľad na Megiinu izbu. Keď sa opäť otvoria, miesto za nimi je iné. Slnečná, teplá lúka, voňajúca kvetinami a senom. Jediný, kto je v dohľade je usmievavá brunetka. Ocitám sa skoro na zemi a ona ma zdvíha.
Dobrý deň, som Mr. Bunny. A chcem byť tvojím priateľom navždy.
A chcem byť tvojím priateľom navždy

Ticci-Toby

15. ledna 2017 v 21:59 | larvaj789@gmail.com |  Creepypasty
Cesta sa ťahala pred autom ako keby nemala konca.Svetlo presvitajúce cez halúzky vysokých zelených stromov náhodne tancujúcich popri okne, raz za čas nepríjemne zažiarilo do vašich očí.Okolie bolo plné zelených stromov, ktoré formovali les okolo cesty. Do jeho ticha sa ozýval zvuk motora auta, ktoré išlo po ceste. Mierumilovné ticho vo vás vyvolávalo pocit pokoja.Hoci by sa väčšine ľuďom cesta zdala pokojná a pekná, rozhodne nebola pokojná a pekná pre dvoch pasažierov sediacich v aute.Žena v strednom veku sediaca za volantom mala úhľadné krátke hnedé vlasy, ktoré pekne formovali jej tvár. Mala oblečené zelené tričko s výstrihom do v a modré jeany. Z jej účesu čiastočne vykúkali diamantové náušnice, ktoré zdobili obe jej uši. Mala hĺbavé zelené oči ktoré ladili s farbou jej trička, a to svetlo ich robilo ešte výraznejšími. Nemala veľmi výrazný vzhľad.... Vyzerala ako hocijaká "priemerná matka", ktorú vidíte v televíznych reláciách a podobne, ale jedna vec ju naisto odlišovala od tých "priemerných matiek", a to boli tie tmavé kruhy pod jej očami.Jej výraz bol zkľúčený a smutný, hoci ona skutočne vyzerala ako niekto kto sa veľa smeje.Zasmrkala každý raz, keď sa pozrela dozadu v spätnom zrkadle na jej syna, pevne objímajúceho sa, ako sedí a tvár má pritlačenú na studené okno.Každý by na ňom hneď spoznal, že s ním nie je niečo v poriadku. Mal strapaté hnedé vlasy a bledú, možno až šedú pokožku. Jeho oči boli tmavé, vôbec nie ako jeho matky, a mal oblečené biele tričko a ošúchané nohavice, ktoré mu dali v nemocnici. Oblečenie ktoré mal predtým sa už nedalo nosiť, pretože bolo roztrhané a pokryté krvou.Pravá strana jeho tváre bola pokrytá reznými ranami prechádzajúcimi cez jeho obočie. Jeho pravá ruka bola celá obviazaná až po rameno, poranil si ju keď pravá časť jeho tela narazila do rozbitého skla.Jeho zranenia sa zdali byť bolestivé, ale v skutočnosti necítil bolesť. Nikdy necítil bolesť. To bola jediná výhoda byť ním. Jedna z mnohých prekážok s ktorými musel vyrastať, bola aj vzácna choroba, ktorá mu sposôbila to, že je odolný voči bolesti. Nikdy predtým necítil bolesť keď bol zranený. Mohol by tú ruku aj stratiť a necítil by nič. Mal ešte jednu poruchu, s ktorou sa musel vysporiadať, a kvôli ktorej dostal v minulosti veľa urážlivých prezývok, ktoré mu dali v škole predtým ako prešiel na "domácu školu". Bol to tvz. Tourettov syndróm, ktorý mu sposoboval tiky a škubnutia spôsobom ktorý nemohol kontrolovať. Ktorým by si mohol aj nekontrolovateľne zlomiť krk. Deti v škole ho zosmiešňovali tým, že napodobňovali jeho tiky a smiali sa. Deti v škole si ho doberali a prezývali ho Ticci-Toby.Bol to preňho nezvyk, keď sa začal učiť doma. Tam mal pokoj, nikto sa mu nevysmieval a nezosmiešňoval ho.Toby sa bezvýrazne pozeral von oknom, a na jeho tvári sa nedali spozorovať žiadne emócie. Každých pár minút sa jeho rameno, ruka alebo noha mykli. Vždy keď auto prešlo cez výmoľ na ceste, prevrátil sa mu žalúdok. Chlapec sa volal Toby Rogers. A jeho poslednou spomienkou na jazdu v aute bola autonehoda. To je všetko nad čím premýšľal. Dookola si premietal v hlave to, čo sa stalo predtým ako upadol do bezvedomia, znovu a znovu.Toby prežil, no jeho sestra nemala už také šťastie. Keď si spomenul na svoju sestru, nemohol zadržať slzy pred tými strašnými myšlienkami. Jej krik sa náhle stratil, keď sa rozbilo predné sklo auta. To všetko nachvíľu zmizlo predtým ako Toby otvoril oči a uvidel telo jeho sestry, jej čelo poprepichované kúskami skla, jej boky a nohy rozdrvené pod silou volantu, jej trup vtlačený do neskoro nafúknutého air-bagu. Toto bola jeho posledná spomienka na jeho milovanú sestru.
Cesta domov sa zdala byť nekonečná. Trvalo strašne dlho kým sa dostali domov, čiastočne to bolo zapríčinené tým,že jeho matka sa snažila predísť prípadnej nehode.Keď sa okolie zmenilo na povedomé susedstvo, obaja boli viac než pripravený na to, aby vystúpili z auta a vrátili sa do pohodlia domova.Bolo to staršie sídlisko, s malými domčekmi postavenými tesne vedľa seba. Auto zaparkovalo pred malým modrým domčekom s bielymi okennými tabuľami.Obidvaja si rýchlo všimli staré vozidlo zaparkované pred domom a povedomú postavu vystupujúcu na príjazdovú cestu. Toby automaticky pocítil hnev a frustráciu, ktorú mu vyvolal pohľad na jeho otca. Otca, ktorý tam vtedy nebol.Ešte predtým než jeho mama vypla motor a pripravila sa čeliť jej manželovi, posunula sa s autom po príjazdovej ceste bližšie k domu.
"Prečo je tu?" povedal Toby potichu a obzrel sa dozadu za jeho matkou, ktorá pomaly otvárala dvere.
"Je to tvoj otec, Toby, je tu pretože ťa chcel vidieť," odpovedala jeho matka monotónne. Snažila sa totiž aby sa jej netriasol hlas.
"Napriek tomu nemohol prísť za Lyrou do nemocnice predtým ako zomrela," Toby sa s prižmúrenými očami pozrel von oknom.
"V tú noc bol opitý zlatko, nemohol šoférovať-"
"Ó áno, veď kedy nie je," Toby otvoril dvere predtým, ako jeho mama vystúpila na príjazdovú cestu kde sa jeho pohľad stretol s pohľadom jeho otca predtým ako uprel prísny pohľad na svoje chodidlá.Jeho mama vystúpila a ešte predtým ako obišla auto, uprela pohľad na jej muža.Jeho otec otvoril svoju náruč očakávajúc objatie od jeho manželky, ale ona okolo neho prešla a chytila Tobyho okolo pliec, vedúc ho dovnútra.
"Connie," povedal chrapľavím hlasom.
"Žiadne vitaj doma objatie?"
Ignorovala jeho protivné slová a prešla okolo neho s jej synom pod rukou.
"Hej, má 16 dokáže chodiť aj sám," jeho otec vykročil za nimi.
"Má 17," Connie sa naňho pozrela predtým, ako za ním zatvorila dvere.
"Toby, odvediem ťa do tvojej izby nech si oddýchneš, dobre? Prídem po teba keď bude hotová večera-"
"Nie, mám 16, viem chodiť aj sám," povedal Toby sarkasticky, obzrel sa dozadu za jeho otcom a vybral sa hore malým schodiskom do jeho izby, kde za sebou následne zabuchol dvere.V jeho malej izbe nebolo veľa vecí. Iba malá posteľ, skriňa, okno a pár obrázkov jeho rodiny na stenách,... vtedy, keď ešte boli rodina....Predtým ako sa z jeho otca stal agresívny alkoholik tyranizujúci zvyšok jeho rodiny. Toby si spomenul, ako sa jeho rodičia hádali a on jeho mamu schmatol za vlasy a hodil ju o zem, a keď sa ho Lyra snažila zastaviť, odsotil ju a ona narazila chrbtom do rohu kuchynskej linky. Toby mu nikdy neodpustil za to čo spravil jeho mame a sestre. Nikdy.Tobymu bolo jedno že bil aj jeho, on to aj tak nemohol cítiť, to čo mu ale nebolo jedno bolo to ako zámerne ubližoval jediným dvom ľuďom, na ktorých mu záležalo.A keď čakal v nemocnici, kďe jeho sestra umrela, jediný kto tam nebol, kto za ňou hneď neutekal keď sa to dozvedel, bol jeho otec.Toby pristúpil k oknu a pozrel sa von na ulicu. Prisahal by, že zazrel niečo v kútiku oka, ale rýchlo hodil vinu na lieky ktoré mu dali v nemocnici.Keď nastal čas večere a jeho mama ho zavolala, Toby zišiel dole schodmi a váhavo si sadol k stolu na druhú stranu oproti otcovi, medzi jeho matku a voľnú stoličkou.Bolo ticho zatiaľ čo jeho rodičia jedli, ale Toby odmietol jesť.Namiesto toho upieral pohľad na svojho otca ako jedol.Jeho mama zakašlala a jemne ho šťuchla do ramena na znak toho aby prestal civieť. Toby sa pozrel pomaly na ňu a potom na svoj ešte stále plný tanier s jedlom, ktorého sa ani nedotkol.Po večeri si Toby ľahol do postele, natiahol si prikrývku až po bradu, a pozrel sa von oknom. Bol unavený, ale vedel, že by nezaspal. Nemohol, bežalo mu v hlave toľko myšlienok. Chvíľu rozmýšlal o tom, ako mu jeho matka dohovárala aby ju poslúchol a prestal sa hnevať na otca, no nenávisť k jeho otcovi v ňom stále vrela.V tom započul vŕzganie otvárajúcich sa dverí, a jeho mama pomaly vošla do jeho izby a posadila sa na posteľ vedľa neho. Toby ležal na boku a tak ho jemne poškrabkala na chrbte aby sa k nej otočil."Viem že je to pre teba ťažké Toby, ver mi, rozumiem, ale sľubujem že to bude lepšie" povedala jemne."Kedy odíde?" Toby povedal s nevinným tónom a jemne sa trasúcim hlasom.Connie padol pohľad na jej chodidlá. "Neviem zlatko, zostáva, pokiaľ viem," odpovedala.Toby nereagoval. Celý čas pozeral do steny pred jeho posteľou, držiac si svoju zničenú ruku pri tele.Po pár-minútovom tichu si jeho mama povzdychla, pobozkala ho na líce, postavila sa a vyšla z izby. "Dobrú noc," povedala a zavrela dvere.Hodiny plynuli veľmi pomaly a Toby sa len prehadzoval a otáčal na posteli. Vždy, keď neudržal svoju predstavivosť, počul pišťanie pneumatík, krik jeho sestry a nekontrolovateľne sa začal mykať na posteli. Odhodil svoju perinu, ľahol si na chrbát, svoj vankúš si pritlačil k tvári a začal plakať. Cítil ako rýchlo sa mu dvíha a klesá hruď keď sa trasľavo nadychuje a vzlyká. Počul svoj úbohý plač. Kričal by a plakal by ešte viac keby si netlačil vankúš k tvári.Po pár sekundách odhodil vankúš a posadil sa, zhrbil sa, držal si hlavu histericky dychčal a po tvári mu stekali slzy. Nemohol udržať plač. Snažil sa sa upokojiť, začal kňučať a nariekať. Zhlboka sa nadýchol, postavil sa, podišiel k oknu a pozrel sa von snažiac sa upokojiť. Pretrel si oči a pozrel sa von oknom na skupinku borovíc stojacich krížom cez ulicu.Prestal sa rozhliadať v chvíli keď mu pohľad padol na niečo stojace v svetle pouličnej lampy. Počul zvonenie v jeho ušiach a nemohol odvrátiť zrak. Postava bola len o dva metre nižšia než lampa, dlhé ruky jej padali popri tele a neexistujúcimi očami sa pozerala na Tobyho. Nič také nikdy nevidel. Žiadne oči, ústa, nos, ale aj tak ho to hypnotizovalo. Zvonenie v jeho ušiach sa každou sekundou zosilňovalo až kým sa mu zrazu nezatemnelo pre očami.Na ďalšie ráno sa Toby prebudil v jeho posteli. Cítil sa inak. Nebol už unavený, a keď vstal , zdalo sa mu, ako keby tam ležal bez zažmúrenia oka celé hodiny. V mysli už mu nebežali žiadne myšlienky, ktoré mal predtým. Pomaly sa posadil, postavil sa a potkýnavou chôdzou došiel k dverám a zišiel po schodoch. Jeeho rodičia sedeli za stolo, jeho otec sledoval malý televízor položený na linke zatiaľ čo si jeho mama čítala noviny. Rýchlo sa otočila keď ho počula prichádzať."Dobré ráno spachtoš, spal si ako navždy," Privítala ho s váhavím úsmevom.Toby sa pomaly pozrel na hodiny a všimol si, že je pol jednej poobede."Spravila som ti ž budú studené, chcela som ťa ísť zobudiť, ale cítila som že sa raňajky ale potrebuješ vyspať." Jej pohľad prešiel z veselého do znepokojeného, keď jej jej syn neodpovedal."Si v poriadku?"Toby prešiel nemotornou chôdzou k stolu a sadol si vedľa svojho otca. Mal pocit, akoby stratil všetku kontrolu nad svojimi činmi. Videl len všetko, čo jeho otec spravil. Jeho otec sa k nemu náhle otočil a zaprel sa nohou o stoličku."Nedotýkaj sa ma!" Zvrieskol.Jeho matka sa postavila, "Hej! Prestaňte. To je to posledné, čo nám chýba."Deň pokračoval ako po starom. Connie zabralo vačšinu času upratovanie domu, a jej protivnému mužovi zabralo vačšinu času hádanie sa s ňou. Presne tak ako to bolo pred nehodou.Toby vlastne celý deň ani nevyšiel z izby. Len sedel na jeho posteli a triasol sa. Hocikedy aj na niečo myslel, ale hneď na to zabudol. Prechádzal sa po izbe dookola ako zviera v klietke, alebo zízal von z okna. A takto to išlo dookola a dookola.Connie sa poslušne nechala pošťuchovať jej manželom, a Toby zostal v izbe.Predtým ako nad tým porozmýšlal, začal si žuť prsty a trhať si z nich mäso. Ohlodával si ruky dokým mu nezačali krvácať. Keď vošla do izby jeho mama a našla ho sa takto kaličiť, zhrozila sa. Rozbehla sa dole schodmi, zobrala lekárničku a začala mu obväzovať ruky. Od vtedy jej musel sľúbiť, že to už nikdy neurobí.
Izoloval sa až tak, že v ňom rástla nechuť byť s niekým v miestnosti. Jeho pamäť sa menila tiež. Nepamätal si čo bolo pred minútou, hodinou, dňom... Začal rozprávať hlúposti, veci z ktorých sa nedala vyvodiť konverzácia. Videl veci ako žraloky v umývadle, keď umýval riady, počul crvčky v jeho vankúši, a videl duchov za oknom jeho izby. Všetko toto ho zaviedlo k psychiatričke. Jeho mama bola veľmi znepokojená jeho mentálnym stavom, usúdila že mu bolo lepšie keby sa porozprával s profesionálom o tom, ako sa cíti.Connie a Toby vošli do budovy držiac sa za ruky. Prišli k pultu za ktorým sedela žena."Pani Rogersová?" opýtala sa."Áno, to som ja," prikývla Connie. "Prišli sme za doktorkou Oliverovou, som tu s Tobym Rogersom" "Áno, poďte za mnou," postavila sa a viedla ich po dlhej chodbe. Toby si prezeral maľby na stenách a zladil krok s klopkaním jej opätkov po tvrdej drevenej podlahe. Otvorila dvere do miestnosti so stolom a dvomi stoličkami."Počkaj tu, privediem pani doktorku," Usmiala sa naňho a nechala otvorené dvere.Toby vstúpil do miestnosti a sadol si na stoličku. Obzrel sa za jeho mamou a tou ženou, ktorá následne pomaly zatvorila dvere. Poobzeral sa po miestnosti a začal si hrýzť obväzy aby ich odmotal, v tom ho však prerušil zvuk otvárajúcich sa dverí a do miestnosti vstúpila mladá žena v čierno-bielom kostýme so svetlo blonďavými vlasmi, držiac podložku na písanie a pero."Toby?" spýtala sa s úsmevom.Toby sa na ňu zahľadel a prikývol."Teší ma Toby, volám sa doktorka Oliverová," natiahla ruku aby si ju s ním podala ,ale potom ju váhavo stiahla späť keď si všimla jeho obväzy."Och," nervózne sa usmiala, na sucho prehltla a sadla si na druhú stoličku oproti nemu."Takže teraz sa ťa opýtam pár otázok. Pokús sa odpovedať čo najúprimnejšie, dobre?" položila si svoje veci na stôl. Toby pomaly prikývol a ruky si zdržanlivo položil do lona."Koľko máš rokov, Toby?" "17" odpovedal potichu.Napísala si to na papier, ktorý mala pripnutý na podložke."Aké je tvoje celé meno?" "Toby Erin Rogers." "Kedy máš narodeniny?" "28. apríla" "Kto je tvoja najbližšia rodina?"Toby sa na minútu zastavil predtým ako odpovedal, "Moja mama, moj otec, a..." ztíchol. "M-moja sestra." "Počula som o tvojej sestre zlatko...Je mi to naozaj ľúto," zosmutnela.Toby prikývol."Pamätáš si niečo z tej nehody, Toby?"Toby jej uhol pohľadom. Jeho myseľ sa nachvíľu zahmlila. Uprel pohľad na svoje ruky keď začul zvonenie vo svojich ušiach. Naširoko otvoril oči a na mieste zamrzol."Toby?" opýtala sa."Počúvaš ma, Toby?"Toby pocítil zachvenie v chrbtici, pomaly otočil hlavou a pozrel sa von oknom, kde to uvidel. Tmavú, beztváru postavu, ktorá naňho zízala. Zvonenie v jeho ušiach sa zosilňovalo viac a viac a zrazu ho z toho všetkého vytrhol výkrik ženy ktorá sedela oproti nemu."Toby!" skríkla.Toby vyskočil, spadol bokom k jeho stoličke a utekal do rohu miestnosti.Doktorka Oliverová sa postavila, pevne si držiac svoju dosku na hrudi. Pozrela sa naňho prekvapene.Stretli sa im pohľady, dýchal prerušovane a následne sebou šklbol.
V tú noc Toby zaľahol do postele. Bol omámený a zadychčaný, jeho oči bolo až šialene naširoko otvorené a pohľad upieral do stropu. Cítil ako zaspával, keď ho rozptýlil zvuk krokov na chodbe. Posadil sa a pozrel do dverí, ktoré boli otvorené. Nesvietilo sa tam, za jeho oknom bolo všetko osvetlené studenou modrou žiarou mesiaca. Postavil sa a pomali pristúpil k dverám, keď tu zrazu sa dvere, ktoré boli predtým dokorán otvorené, zabuchli a udreli ho do tváre. Zalapal po dychu a spadol.Keď spadol na zem, nevedel sa nadýchnuť, a začal dychčať. Chvíľu počkal kým sa znovu zdvihol na nohy. Postavil sa, uchopil studenú kľúčku od dverí s jeho obviazanými rukami a otvoril ich. Poobzeral sa po tmavej chodbe a po špičkách vyšiel z jeho izby. Cez okno na konci chodby na zem dopadali mesačné paprsky, zatiaľ čo sa on zakrádal vpred. Počul kroky šuštiace okolo neho, slabý chichot dieťaťa a cupitanie malých nožičiek. Chodba bola oveľa dlhšia než si pamätal. Zdala sa byť nekonečná... ako cesta domov z nemocnice. Začul ako sa pred ním otvorili dvere."Mami?" zavolal trasúcim sa hlasom.Zrazu sa dvere za ním zatvorili a on vyskočil a otočil sa. Započul za ním desivý ston, zdalo sa ako keby to čo vydávalo tento zvuk bolo priamo pri jeho uchu. Otočil sa tak rýchlo ako mohol a zrazu stál tvárou v tvár s nikým iným ako s jeho mŕtvou sestrou. Mala mliečne biele oči, šedú pokožku, a pravá strana brady jej vysela iba na tkanive a svale, z čela jej trčal kúsok skla, po tvári sa jej liala čierna krv, blonďavé vlasy mala ako vždy učesané do copu, mala šedé tričko a športové krátke nohavice, ktoré boli špinavé a pokvapkané krvou. Jej dlhé nohy boli v neprirozdenej pozícii. Stála tam, imitujúc dlhý kvákavý zvuk, iba centimeter od Tobyho tváre.Toby skríkol a spadol dozadu. "AW!" začal sa plaziť preč od nej, pretrhnúť očný kontakt s jej, bielimi, mŕtvymi očami. Plazil sa po zemi, až kým na niečo nenarazil.Na sekundu sa zastavil. Všade naokolo bolo mŕtve ticho, jediné, čo bolo počuť bolo jeho dychčanie a plač. Pomaly uprel zrak na beztváru, vysokú, tmavú kreatúru pred ním. Za tou ohyzdnou vecou boli rady malých detí v rozsahu od troch do desať rokov, ich oči boli kompletne čierne a z ich očných jamôk sa im pomaly liala čierna krv. Vykríkol a postavil sa čo najrýchlejšie vedel, ale hned čo vstal sa mu okolo lýtka obmotali čierne chápadlá. Udrelo ho to do brucha a to mu vyrazilo dych. Snažil sa kričať, ale nemohol vydať ani hláska. Slabo zachrčal, keď sa mu zatmelo pred očami.Toby sa zobudil so šklbnutím. Vykríkol a posadil sa tak rýchlo ako to bolo možné, nevedel vôbec dýchať. Znovu zachrčal, objímajúc sa svojimi obviazanými rukami. Bol to iba sen....iba sen. Znovu si ľahol a prevalil sa na bok. Cítil ťažobu na jeho hrudi, nemohol poriadne dýchať. Vstal a postavil sa pred okno. Nič nevidel. Nikto nebol tam vonku. Žiadny duchovia. Žiadne postavy. Nič.Cez dvere počul šušťanie a kašlanie jeho otca. Jeho dvere boli zatvorené.Podišiel k nim a stlačil kľučku. Obzrel sa do chodby ešte raz. Prešiel po chodbe do kuchyne, kde našiel svojho otca stojac a fajčiac cigaretu v jejich obývačke. Toby počkal sekundu a pozoroval ho spoza rohu, keď mu od hrude vystrelil pocit akoby mal v sebe oheň.Pocítil hlboký, variaci sa hnev. Započul tiché imaginárne hlasy v jeho hlase."Urob to, urob to, urob to." skandovali. Otočil sa a držal si ruky. Cítil sa akoby až teraz dostal úplnú kontrolu nad sebou, nie tak ako pominulé týždne, keď sa dostal z nemocnice. Konečne mal kompletné myšlienky aspoň pre tento okamih, aspoň dovtedy ,dokým neboli zastreté skandovaním tých hlasov v jeho hlave."Zabi ho, on tam nebol, on tam nebol, zabi ho, zabi ho," pokračovali. Toby sa zachvel. Nie. On to neurobí. Čo, zbláznil sa? Nie. Nikoho nezabije. Nemôže. Neznášal svojho otca, ale nie tak že by ho zabil.To bola posledná myšlienka ktorá sa mu prehnala hlavou predtým ako sa úplne upokojil ešte raz. Vplyv tých hlasov v jeho hlave bol už príliš. Začal sa pomaly plížiť za jeho otcom. Keď sa dostal ku kuchynskému pultu a uvidel držiak na kuchynské nože vytiahol ten najvačší. Zovrel ho v ruke. Zacítil niečo zvláštne v jeho hrudi. Vypustil zo seba chichot. "Heh...heheh...hehehehehe! HAHAHAHA!" začal sa smiať tak že mu na to ani nestačil dych. Jeho otec sa náhle otočil a surovo ho odsotil na zem. Zahundral. "Čože?" pozrel sa na chlapca ktorý stál oproti nemu, držiac v ruke kuchynský nož. "Toby čo to robíš?!" sadol si a zdvihol ruky na znak sebeobrany, ale predtým než to stihol zistiť, Toby sa už nad ním týčil. Načiahol sa aby ho chytil pod krk, ale jeho otec ho zastavil skor a zchmatol ho za zápastie. "Prestaň! Nechaj ma ty malý hajzel!" vykríkol a udrel ho do ramena, ale ešte neskončil. Pohľad Tobyho očí bol nepríčetný. Vyzeralo to, ako keby ho posadol démon. Aj on vykríkol a napriahol sa aby zabodol nož do hrude svojho otca, ale on ho zastavil a schytil ho za zápastie ešte raz. Chcel ho odstrčiť, ale Toby ho vykopol nohou a zasiahol ho priamo do tváre. Jeho otec ucukol a následne mu dal facku, ale Toby sa z toho spamatal a zabodol mu nož rovno do ramena.Jeho otec hlasno zavzlikal a chcel si nož vytiahnuť, ale predtým než mohol, Toby ho udrel pasťou do tváre. Začal ho udierať do hlavy a pri tom sa smial a syčal. Zlomil mu krk, potom popadol nož a vytiahol mu ho z pleca. A zabodol ho hlboko do jeho hrude a opakovane ho tam bodal, krv striekala a dopadala všade naokolo. Neprestal dokým sa telo jeho otca prestalo hýbať. Odhodil nož nabok vedľa jeho tela, kašlajúc a lapajúc po dychu. Zízal na jeho zničenú tvár a potom si tam sadol na zem a šklbal sebou, dokým to ticho nepreťal hlasný výkrik. Obzrel sa a uvidel jeho mamu stáť pár krokov od neho, držala si ústa a z očí sa jej liali slzy."Toby!" kričala. "Prečo si to urobil?!" plakala. "P-prečo!" kričala ešte hlasnejšie.Toby sa postavil a ustupoval od krvavej mŕtvoly svojho otca. Začal utekať z kuchyne. Uprel pohľad na krvou nasiaknuté obväzy na svojich rukách a posledný raz sa obzrel za svojou mamou, predtým ako začal utekať z domu. Vbehol do garáže a stlačil tlačidlo na otvorenie garážových dverí. Predtým ako pribehol k otcovým dvom sekerám, ktoré tam viseli na držiaku nad stolom plným sklenených nádob, naplnených po okraj starými hrdzavými klincami a skrutkami. Jedna sekera bola nová, mala oranžovú rúčku a lesklú čepeľ, tá druhá bola stará s drevenou rúčkou a starou tupou čepeľou. Zobral si obe a pozrel sa na stôl, kde uvidel škatuľku plnú zápaliek, a pod stolom červený kanister s benzínom. Držal obe sekery v jednej ruke a do druhej zobral zápalky a benzín a potom vybehol z garáže, bežel dolu po ulici. Keď sa blížil k pouličnému svetlu na ktoré mal výhľad z jeho izby, v ďiaľke začul policajné húkačky. Otočil sa a uvidel červené a modré svetlá rútiace sa dole ulicou. Toby sa na sekundu zastavil, potom povolil zátku od kanistra s benzínom a utekal ďalej ulicou, lejúc benzín po celej ulici za ním a potom zabočil a vbehol medzi stromi. Keď vyminul benzín, vytiahol z vrecka zápalku. Škrtol ňou o krabičku a okamžite ju odhodil. V okamihu sa okolo neho objavili plamene. Oheň pochytil aj strom a kríky okolo neho a predtým ako si to uvedomil, bol obkľúčený ohňom. Cez tie plamene uvidel siluety policajných áut a začal cúvať hlbšie do lesa. Poobzeral sa okolo seba, ale jeho videnie bolo rozmazané, srdce mu bilo ako o život, a na chvíľu zavrel oči. A bolo to. To bol koniec.Toby ucítil ruku na svojom ramene. Otvoril oči a obzrel sa, uvidel veľkú bielu ruku s dlhými kostnatými prstami položenými na jeho pleci. Prešiel pohľadom hore po ruke a uvidel vysokú tmavú postavu. Vyzerala, že má oblečený čierny oblek, a jej tvár bola úplne prázdna. Týčila sa nad Tobym ako veža a hľadela naňho zhora. Z chrbta jej vychádzali dlhé chápadlá. Predtým ako si to všimol, jeho videnie sa mu úplne zahmlelo a bol obklopený zvonivým zvukom v jeho ušiach. Všetko zmizlo. Teraz už naozaj. TOTO bol koniec. To bolo ako Roby Erin Rogers zomrel.
O niekoľko týždňov neskôr Connie sedela v kuchyni. Jej sestra, Lori sedela vedľa nej a popíjala šálku kávy.Asi pred tromi týždňami, stratila jej dcéru pri autonehode. Dokým sa nepresťahovala k svojej sestre, polícia ju zaneprázdňovala. Práve ukončili prípad, a príbeh bol uverejnený pred dvomi týždňami, a zdalo sa že pozornosť sveta sa presunula na úplne nové príbehy.Lori prepla na televízne noviny. V novinách práve jeden reportér začal predstavovať nový titulok."Máme prelomové správy! Minulú noc boli nahlásené vraždy štyroch ľudí. Zatiaľ nie sú žiadny podozrivý, ale obeťou bola skupinka stredoškolákov, ktorá bola neskoro v noci v lese minulú noc. Deti boli zbité a ubodané k smrti. Vyštrovatelia našli zbraň na mieste činu ktorá sa zdá byť stará, tupá sekera, ako môžete vidieť." Na obrazovke sa objavili fotografie zbrane, presne tak ako bola položená na mieste činu. "Vyšetrovatelia zverejnili meno možného páchateľa, Toby Rogers, 17-ročný chlapec ktorý pred dvoma týždňami dobodal svojho otca na smrť a snažil sa zakryť svoj čin založením požiaru v susedstve. Všetci verili, že chlapec zomrel v plameňoch, vyšetrovatelia však predpokladajú, že Rogers je stále nažive, na základe faktu že jeho telo sa nikdy nenašlo."