Candy Pop

17. ledna 2017 v 21:10 | larvaj789@gmail.com |  Creepypasty
Bol to deň,aké sú tie dni,od ktorých by som proste utiekla,keby som mohla a už sa nikdy neobzriem.
Chcem kričať,ale môžem len plakať v izbe.Moji rodičia mi spôsobujú stres.Môj otec a nevlastná matka sa k sebe chovajú ako dva levy,ktoré sa bijú o mäso.
Nemám žiadny kľud,kiež by som proste len mohla zaliezť do diery,a už nikdy nevyjsť von.Zúfalo som sa modlila k Bohu a dúfala že to bude už len lepšie,ale to sa nikdy nestalo.Nikdy sa nič nestane lepším.Jediná vec na ktorú sa teším je spánok.Neustály tlak a zanedbávanie zo strany mojej matky sa každým dňom stupňuje.Niekedy si nemôžem pomôcť a celé dni ležím v posteli a premýšľam,či by som svojim priateľom a rodine chýbala,keby som odišla.Plakali by alebo by žili ďalej akoby sa nič nestalo?
Jediný kto ma mal asi rád bol môj otec.Ale to sa zmenilo.Veci sa obrátily k horšiemu.Jeho hádky s matkou boli prudšie a celé dni som preplakala a modlila som sa a žiadala o zázrak.
Ako rástla tma,uvedomovala som si že sedím vo svojej izbe už niekoľko hodín a počúvam ako sa tam hádajú.Jejich argumenty som moc nevnímala.Ten odporný zvuk hodín,ktoré visia nado mnou.Spôsobuje mi to ďalšiu vlnu frustrácie.Ale zas na druhú stranu som sa bála ticha,ktoré by mi mohlo priniesť zvýšenie mojej úzkosti,to by som už nemohla zniesť.Išla som ku dverám a otvorila som ich a na zemi som uvidela svojho otca.Bol zbitý,dolámaný a pohmoždený.Pozerala som sa na jeho unavenú tvár a išla som pomaly k nemu.Vtedy som sa rozhodla že už toho mám dosť!Chytila som ho za ruku.Zhromaždila som všetku svoju silu a tlačila som ho smerom okolo mojej matky.Hnev na jej tvári som ignorovala a ťahala som svojho otca k jeho autu.Postavila som otca na stranu spolujazdca a ja som sa postavila na stranu vodiča.
Začala som hľadať medzi otcovými kľúčami,kľuč od auta.Našla som ho a otvorila auto.Počula som matku a ako kričí a preklína moje meno. ,,Alex!"Kričala von chrapľavým hlasom.Mojou jedinou myšlienkou bolo,že musím odtiaľ dostať seba a svojho otca,ako najrýchlejšie to pôjde.Spanikárila som a snažila som sa v slabom svetle nájsť ten správny kľúč.
Náhly hlasný tresk na bočnom okne vodiča ma poslal do stavu šoku,keď som sa pozrela čo sa stalo.Zakričala som hrôzou,keď matka druhý krát udrela do čelného skla baseballovou pálkou.To muselo môjho otca prebrať z šoku.Naraz ma chytil a posadil ma na sedadlo spolujazdca,a on si sadol na miesto vodiča.Schmatol kľúče z priehradky a naštartoval.Prekročil povolenú rýchlosť a zanechal na ceste dym a stopy šmyku za nami.
Moja panika sa zvýšila vtedy,keď letel dole po ceste.Prosila som ho aby spomalil,ale on zrýchlil ešte viac.Cítila som ako sa auto vymklo kontrole.Náhle som uvidela ako sa oproti nám rúti nákladiak,to bolo ešte predtým než som počula roztreščanie skla.Bezpečnostný pás,ktorý ma zajisťoval sa pretrhol a náhle svet zčernal.
Cítila som sa tak izolovaná.Studená tvrdá pôda podo mnou mi poslala husiu kožu po mojej koži a moje oči sa prudko otvorili.Bola som spútaná náhlou bolesťou,keď som sa posadila.V hlave mi búšilo s toho tvrdého pristátia.Snažila som sa upokojiť a pomaly som zistila že jediné čo počujem je dutý zvuk autoalarmu.Inak tam nebol žiadny iný zvuk.Dokonca aj tichý,chladný vánok,ktorý sa dotkol mojej kože bol potichu.Pomaly som sa postavila na nohy,keď som sa rozhliadla,niečo bolo zle. ,,Tati?!"Zvolala som ale nikto sa neozval.Zakričala som znovu,stále žiadna odpoveď.Začala som kričať znovu a znovu,ale stále som nepočula odpoveď a začalo ma bolieť hrdlo.Prestala som kričať.Stratila som svojho otca,tak ako aj môj hlas.Bola som vyčerpaná a neprestala som si pretierať oči.
Čím viac som to robila,tým viac svetlo okolo mňa mizlo do tmy.Cítila som sa nesvoja.Na chvíľu som zatvorila oči a keď som ich otvorila bola som oslepená prudkým svetlom,akokeby bolo z reflektoru a všetko okolo mňa vypadalo ako keby slablo.Počula som okolo seba cinkot a jeho ozvenu.To všetko bolo následované smiechom.Cítila som,ako moja úzkosť znova rastie.Znova som zakričala a dúfala som že to bol môj otec.
,,H-haló?Otec?" čakala som niekoľko minút na odpoveď,ale žiadna neprišla.Vypadalo to že sa potvrdia moje najhoršie obavy.
Cítila som ako mi chlpy na zátalku až k hlave vstávajú.Cítila som že je niekto za mnou.Rýchlo som sa otočila a za mno vo farbách modrej,fialovej a zelenomodrej stál vstýčení šašo.Tváril sa uličnícky a lenivo.Vypadal znudene a rýchlo si všimol že sa na neho pozerám,ale nepovedal ani slovo.Jediný zvuk bol slabý cinkot zvončekov,ktoré boli uviazané na konci jeho modrých vlasov.Nemohla som od neho odtrhnúť zrak.
Šašo ku mne prišiel s úsmevom,ale nebola som si istá či tomu úsmevu veriť.Nechápala som,odkiaľ prišiel alebo ako prišiel do môjho temného zabudnutia.Bez slova začal robiť triky,ktoré sa dali čakať.Jedným z nich bol ten,že sa mu v ruke záhadne urobil fialový balónik so smajlíkom.Znova sa na mňa pozrel s úsmevom,keď mi ho podával.Nezobrala som si to od neho.Nevedela som,odkiaľ prišiel a čo je vlastne zač.A rovnako teraz som nemala čas na nejakého šaša.Musela som nájsť svojho otca.Nemala som čas.Otočila som sa k nemu chrbtom a chcela som sa vzdialiť ,ale ten šašo stál priamo predomnou.Vypadal sklamane zavrtel hlavou,keď mi zase ponúkol fialový balón.Nemohla som zniesť to desivé ticho,ktoré bolo medzi nami.
,,Kto ste?"opýtala som sa potom čo som nabrala všetku odvahu.Šašo stále nič nehovoril,a vytiahol balíček kariet.Znova som sa ho to opýtala a tentokrát vytiahol kartu,na ktorej bolo niečo napísané.Začal okolo mňa tancovať a poskladal s kariet svoje meno.
,,Candy Pop?"opýtala som sa.Jediná odpoveď,ktorú mi dal bol jeho široký úsmev.Neviem prečo,ale pokaždé keď sa usmial tak mi prebehol mráz po chrbte.Cítila som,že niečo nieje v poriadku,aj keď som nevedela,čo to presne je.Začal znovu robiť triky a tentokrát nechal fialový balón zmiznúť.Sledovala som,ako sa mu v ruke objavilo modré lízatko a potom ďalšie a ďalšie až mal v ruke 3.Nebola som si istá,čo povedať,takže som len mlčky stála.Vzal ma za ruku a umiestnil mi do ruky 3 lízatká.Potom si opäť v ruke vytvoril fialový balón a odstúpil odo mňa.Zohol sa chrbtom ku mne a jediné čo som počula,bol zvuk praskajúceho plastu.Keď sa zas otočil ku mne držal fialový kvet z balónu.Candy Pop mal nasadený sladký a láskavý úsmev,keď mi zas ponúkol balón.Nebola som si istá,prečo je tak vytrvalý v tom aby som si vzala ten balón.Možno,že sa len v skutočnosti snaží so mnou spriateliť.
Po chvíli som sa konečne rozhodla prijať balón.Pozrela som sa znova na Candy Pop.Jeho výraz sa zmenil z toho sladkého,na niečo zlovestnejšie.Rýchlo som pritiskla balón na svoju hruď.Začala som panikáriť,ako sa moje telo zdvíhalo vyššie a vyššie nad zem.Nemohla som sama od seba pretať pluť hore do svetla nadomnou.
,,Č-čo to je?!"zakňučala som,keď som si uvedomila že nemôžem odtrhnúť ruky preč od balónu.Bol to pocit ako keby,moje ruky boli k nemu priviazané.Svetlo nadomnou bolo stále jasnejšie.Pozrela som sa pod seba a jediné čo som videla bol Candy Pop,ako mi máva na rozlúčku.Videla som jeho tieň a moje telo obalil mráz.Tieň ukázal ďiabolsky vypadajúce rohy a chvost.Keď som sa snažila vidieť jeho tvár,bolo to skreslené.Niekoľko hlasov okolo mňa šeptalo a začala sa mi točiť hlava.Zavrela som oči a pevne som si priala aby sa všetko čo sa teraz deje zastavilo.
,,Alex!Alex!Zobuď sa!Alex!"Počula som,ako na mňa môj otec kričí.Cítila som chlad,akoby som bola mŕtva.Bála som sa.Ani som si neuvedomila že je ten balón preč.Otvorila som oči a pomaly som zaostrila na jasné svetlo,ktoré bolo nadomnou.Bola to pouličná lampa.Môj otec kľačal nadomnou a kontroloval či žijem.Skoro okamžite som začala plakať a pokúsila som sa ho objať.Než som sa nazdala,bola som v nemocnici.Doktori povedali,že to bol zázrak,že sme obidvaja prežili.Rovnako ma to vnútri bolelo ale na druhú stranu,som rada že sme sa dostali od mojej nevlastnej matky.
***
Už uplynuli tri mesiace od tej nehody,ale stále sa nemôžem zbaviť pocitu,že je niečo zle,ale som rada,že sme sa obidvaja dostali preč od mojej nevlastnej matky.Dážď vonku za oknami skutočne učinil začiatok niečoho nového.
Musela som schovať svoje prekvapenie,keď lekár bez zaklopania vstúpil ku mne do izby.Bol tu pravdepodobne na kontrole,asi robím nejaké pokroky.Usmiala som sa na neho.Lekár sa ku mne otočil chrbtom.Keď sa ku mne otočil čelom môj úsmev zmizol.
V ruke držal fialový balónik a ticho mi hovoril: "Stratila si posledný balónik čo som ti dal.Ale neboj sa Alex...Mám pre teba nový."
Bol to deň,aké sú tie dni,od ktorých by som proste utiekla,keby som mohla a už sa nikdy neobzriem.
Chcem kričať,ale môžem len plakať v izbe.Moji rodičia mi spôsobujú stres.Môj otec a nevlastná matka sa k sebe chovajú ako dva levy,ktoré sa bijú o mäso.
Nemám žiadny kľud,kiež by som proste len mohla zaliezť do diery,a už nikdy nevyjsť von.Zúfalo som sa modlila k Bohu a dúfala že to bude už len lepšie,ale to sa nikdy nestalo.Nikdy sa nič nestane lepším.Jediná vec na ktorú sa teším je spánok.Neustály tlak a zanedbávanie zo strany mojej matky sa každým dňom stupňuje.Niekedy si nemôžem pomôcť a celé dni ležím v posteli a premýšľam,či by som svojim priateľom a rodine chýbala,keby som odišla.Plakali by alebo by žili ďalej akoby sa nič nestalo?
Jediný kto ma mal asi rád bol môj otec.Ale to sa zmenilo.Veci sa obrátily k horšiemu.Jeho hádky s matkou boli prudšie a celé dni som preplakala a modlila som sa a žiadala o zázrak.
Ako rástla tma,uvedomovala som si že sedím vo svojej izbe už niekoľko hodín a počúvam ako sa tam hádajú.Jejich argumenty som moc nevnímala.Ten odporný zvuk hodín,ktoré visia nado mnou.Spôsobuje mi to ďalšiu vlnu frustrácie.Ale zas na druhú stranu som sa bála ticha,ktoré by mi mohlo priniesť zvýšenie mojej úzkosti,to by som už nemohla zniesť.Išla som ku dverám a otvorila som ich a na zemi som uvidela svojho otca.Bol zbitý,dolámaný a pohmoždený.Pozerala som sa na jeho unavenú tvár a išla som pomaly k nemu.Vtedy som sa rozhodla že už toho mám dosť!Chytila som ho za ruku.Zhromaždila som všetku svoju silu a tlačila som ho smerom okolo mojej matky.Hnev na jej tvári som ignorovala a ťahala som svojho otca k jeho autu.Postavila som otca na stranu spolujazdca a ja som sa postavila na stranu vodiča.
Začala som hľadať medzi otcovými kľúčami,kľuč od auta.Našla som ho a otvorila auto.Počula som matku a ako kričí a preklína moje meno. ,,Alex!"Kričala von chrapľavým hlasom.Mojou jedinou myšlienkou bolo,že musím odtiaľ dostať seba a svojho otca,ako najrýchlejšie to pôjde.Spanikárila som a snažila som sa v slabom svetle nájsť ten správny kľúč.
Náhly hlasný tresk na bočnom okne vodiča ma poslal do stavu šoku,keď som sa pozrela čo sa stalo.Zakričala som hrôzou,keď matka druhý krát udrela do čelného skla baseballovou pálkou.To muselo môjho otca prebrať z šoku.Naraz ma chytil a posadil ma na sedadlo spolujazdca,a on si sadol na miesto vodiča.Schmatol kľúče z priehradky a naštartoval.Prekročil povolenú rýchlosť a zanechal na ceste dym a stopy šmyku za nami.
Moja panika sa zvýšila vtedy,keď letel dole po ceste.Prosila som ho aby spomalil,ale on zrýchlil ešte viac.Cítila som ako sa auto vymklo kontrole.Náhle som uvidela ako sa oproti nám rúti nákladiak,to bolo ešte predtým než som počula roztreščanie skla.Bezpečnostný pás,ktorý ma zajisťoval sa pretrhol a náhle svet zčernal.
Cítila som sa tak izolovaná.Studená tvrdá pôda podo mnou mi poslala husiu kožu po mojej koži a moje oči sa prudko otvorili.Bola som spútaná náhlou bolesťou,keď som sa posadila.V hlave mi búšilo s toho tvrdého pristátia.Snažila som sa upokojiť a pomaly som zistila že jediné čo počujem je dutý zvuk autoalarmu.Inak tam nebol žiadny iný zvuk.Dokonca aj tichý,chladný vánok,ktorý sa dotkol mojej kože bol potichu.Pomaly som sa postavila na nohy,keď som sa rozhliadla,niečo bolo zle. ,,Tati?!"Zvolala som ale nikto sa neozval.Zakričala som znovu,stále žiadna odpoveď.Začala som kričať znovu a znovu,ale stále som nepočula odpoveď a začalo ma bolieť hrdlo.Prestala som kričať.Stratila som svojho otca,tak ako aj môj hlas.Bola som vyčerpaná a neprestala som si pretierať oči.
Čím viac som to robila,tým viac svetlo okolo mňa mizlo do tmy.Cítila som sa nesvoja.Na chvíľu som zatvorila oči a keď som ich otvorila bola som oslepená prudkým svetlom,akokeby bolo z reflektoru a všetko okolo mňa vypadalo ako keby slablo.Počula som okolo seba cinkot a jeho ozvenu.To všetko bolo následované smiechom.Cítila som,ako moja úzkosť znova rastie.Znova som zakričala a dúfala som že to bol môj otec.
,,H-haló?Otec?" čakala som niekoľko minút na odpoveď,ale žiadna neprišla.Vypadalo to že sa potvrdia moje najhoršie obavy.
Cítila som ako mi chlpy na zátalku až k hlave vstávajú.Cítila som že je niekto za mnou.Rýchlo som sa otočila a za mno vo farbách modrej,fialovej a zelenomodrej stál vstýčení šašo.Tváril sa uličnícky a lenivo.Vypadal znudene a rýchlo si všimol že sa na neho pozerám,ale nepovedal ani slovo.Jediný zvuk bol slabý cinkot zvončekov,ktoré boli uviazané na konci jeho modrých vlasov.Nemohla som od neho odtrhnúť zrak.
Šašo ku mne prišiel s úsmevom,ale nebola som si istá či tomu úsmevu veriť.Nechápala som,odkiaľ prišiel alebo ako prišiel do môjho temného zabudnutia.Bez slova začal robiť triky,ktoré sa dali čakať.Jedným z nich bol ten,že sa mu v ruke záhadne urobil fialový balónik so smajlíkom.Znova sa na mňa pozrel s úsmevom,keď mi ho podával.Nezobrala som si to od neho.Nevedela som,odkiaľ prišiel a čo je vlastne zač.A rovnako teraz som nemala čas na nejakého šaša.Musela som nájsť svojho otca.Nemala som čas.Otočila som sa k nemu chrbtom a chcela som sa vzdialiť ,ale ten šašo stál priamo predomnou.Vypadal sklamane zavrtel hlavou,keď mi zase ponúkol fialový balón.Nemohla som zniesť to desivé ticho,ktoré bolo medzi nami.
,,Kto ste?"opýtala som sa potom čo som nabrala všetku odvahu.Šašo stále nič nehovoril,a vytiahol balíček kariet.Znova som sa ho to opýtala a tentokrát vytiahol kartu,na ktorej bolo niečo napísané.Začal okolo mňa tancovať a poskladal s kariet svoje meno.
,,Candy Pop?"opýtala som sa.Jediná odpoveď,ktorú mi dal bol jeho široký úsmev.Neviem prečo,ale pokaždé keď sa usmial tak mi prebehol mráz po chrbte.Cítila som,že niečo nieje v poriadku,aj keď som nevedela,čo to presne je.Začal znovu robiť triky a tentokrát nechal fialový balón zmiznúť.Sledovala som,ako sa mu v ruke objavilo modré lízatko a potom ďalšie a ďalšie až mal v ruke 3.Nebola som si istá,čo povedať,takže som len mlčky stála.Vzal ma za ruku a umiestnil mi do ruky 3 lízatká.Potom si opäť v ruke vytvoril fialový balón a odstúpil odo mňa.Zohol sa chrbtom ku mne a jediné čo som počula,bol zvuk praskajúceho plastu.Keď sa zas otočil ku mne držal fialový kvet z balónu.Candy Pop mal nasadený sladký a láskavý úsmev,keď mi zas ponúkol balón.Nebola som si istá,prečo je tak vytrvalý v tom aby som si vzala ten balón.Možno,že sa len v skutočnosti snaží so mnou spriateliť.
Po chvíli som sa konečne rozhodla prijať balón.Pozrela som sa znova na Candy Pop.Jeho výraz sa zmenil z toho sladkého,na niečo zlovestnejšie.Rýchlo som pritiskla balón na svoju hruď.Začala som panikáriť,ako sa moje telo zdvíhalo vyššie a vyššie nad zem.Nemohla som sama od seba pretať pluť hore do svetla nadomnou.
,,Č-čo to je?!"zakňučala som,keď som si uvedomila že nemôžem odtrhnúť ruky preč od balónu.Bol to pocit ako keby,moje ruky boli k nemu priviazané.Svetlo nadomnou bolo stále jasnejšie.Pozrela som sa pod seba a jediné čo som videla bol Candy Pop,ako mi máva na rozlúčku.Videla som jeho tieň a moje telo obalil mráz.Tieň ukázal ďiabolsky vypadajúce rohy a chvost.Keď som sa snažila vidieť jeho tvár,bolo to skreslené.Niekoľko hlasov okolo mňa šeptalo a začala sa mi točiť hlava.Zavrela som oči a pevne som si priala aby sa všetko čo sa teraz deje zastavilo.
,,Alex!Alex!Zobuď sa!Alex!"Počula som,ako na mňa môj otec kričí.Cítila som chlad,akoby som bola mŕtva.Bála som sa.Ani som si neuvedomila že je ten balón preč.Otvorila som oči a pomaly som zaostrila na jasné svetlo,ktoré bolo nadomnou.Bola to pouličná lampa.Môj otec kľačal nadomnou a kontroloval či žijem.Skoro okamžite som začala plakať a pokúsila som sa ho objať.Než som sa nazdala,bola som v nemocnici.Doktori povedali,že to bol zázrak,že sme obidvaja prežili.Rovnako ma to vnútri bolelo ale na druhú stranu,som rada že sme sa dostali od mojej nevlastnej matky.
***
Už uplynuli tri mesiace od tej nehody,ale stále sa nemôžem zbaviť pocitu,že je niečo zle,ale som rada,že sme sa obidvaja dostali preč od mojej nevlastnej matky.Dážď vonku za oknami skutočne učinil začiatok niečoho nového.
Musela som schovať svoje prekvapenie,keď lekár bez zaklopania vstúpil ku mne do izby.Bol tu pravdepodobne na kontrole,asi robím nejaké pokroky.Usmiala som sa na neho.Lekár sa ku mne otočil chrbtom.Keď sa ku mne otočil čelom môj úsmev zmizol.

V ruke držal fialový balónik a ticho mi hovoril: "Stratila si posledný balónik čo som ti dal.Ale neboj sa Alex...Mám pre teba nový."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama