Jason The Toy Maker

16. ledna 2017 v 21:23 | larvaj789@gmail.com |  Creepypasty
Tri roky. Už je to tri roky, čo som jej bol darovaný. Čo sa stalo pred tromi rokmi tak osobitné? Neviem. Nepamätám sa. Rovnako ako ona trpím amnéziou. Jediné, čo sa mi vybavuje, je obraz z jej snov. Medovo zlaté oči, čarovný úsmev, hudba hracej skrinky, milý smiech. Vrelý pocit radosti, ktorý ju objíme zakaždým, keď o ňom znovu a znovu sníva.
Zo všetkých svojich hračiek má najradšej mňa. Nepáči sa jej nikto iný. Pretože oni ju sledujú. Videl som mnohokrát, ako otáčajú svoje hlavy, aby ju mohli prebodávať mŕtvymi sklenenými očami. Keď spí, dávam pozor, aby sa nepribližovali. Ani o milimeter sa k nej, k mojej drahej Meggie, nesmie nikto priblížiť.
Strážim jej sny. Stačí vždy len zakryť čierne gombíkové očko dlhým pruhovaným rukávom môjho oblečku a zadívať sa na ňu cez moju tmavú pásku. Pokiaľ má zlý sen, prežívam ho s ňou. Občas sa ju snažím zobudiť. Nie je to nič platné. Našťastie nemá zlé sny často. Väčšinu nocí má bezsenných. Bdiem u nej a len dávam pozor, aby sa nikto nepokúsil pohnúť bližšie.
Pred tromi rokmi sa ale muselo niečo stať. Niečo zlé našej rodine. Skončili sme obaja v detskom domove. Celé tri roky nás ostatný ohovárali. Ubližovali nám. Nikto o nás nestál. Až teraz, konečne, asi pred týždňom, tento teror skončil. Do svojej náruče nás prijali Maddalena a Steven. Noví milujúci rodičia. Začal náš nový život.
Už v domove chodila do školy. Tam má svoju jedinú a najlepšiu ľudskú kamarátku. Keď ju matka budí s tým, že prišla, Meg vždy vyzerá nadšene. Prial by som si byť tiež tak milovaný. Pretože cez to všetko, čo pre ňu stále robím ... Nikdy nie je tak nadšená, že môže ísť za mnou. Ležím v posteli v izbe. V tej hroznej izbe, kde na ňu všetko zíza. Kde k nej všetko mlčky vysiela túžbu po jej smrti. Nenávidí všetko v tej izbe okrem mňa.
A ja jej nenávisť zdieľam.
Rodičia ju vozia po doktoroch, kvôli jej desu z plyšových hračiek a bábik. Všetci tvrdia, že je chorá, paranoidná. Traumatizovaná z niečoho, čo sa stalo pred tromi rokmi ... Všetci chceli vedieť, čo sa vtedy stalo. Ale my sme to nevedeli! A obaja sme padali z tých neustálych výsluchov. Jediný, kto nás tymto netrápi, je Daisy. Megiina školská kamarátka.
Moc, moc by som si prial, aby sme konečne zistili, čo sa stalo. Rovnako, ako Meg. Ale mám obavy, že by to bolo tak hrozné, že ... že by jej to ublížilo. A preto jej prinášam pocit strachu z tých vecí. Praskanie v stene celé noci. Čas od času zlé sny o zistení pravdy ... Tak, aby to nikdy neurobila.
Múry kvília a znie praskanie všade okolo nás. Meggie zaspáva a zviera ma vo svojej náruči. Cítim, že niečo nie je v poriadku. Všetky hračky sa otočili preč od nej. Akoby snáď mali strach. Strach z Meg. Nie, skôr z niečoho v blízkosti Meg ... Zo mňa? Nie, to je nemožné. Jediný dôvod, prečo ma má Meggie rada je práve ten, že som najbezbrannejší zo všetkých hračiek.
Meggie sebou trhne. Rýchlo sa na ňu pozriem. Vykríkne a z očí sa jej spustia prúdy sĺz. Okamžite si zakryjem svoje gombíkové očko a sledujem všetko cez moju pásku. Teda, rád by som to sledoval. Ale nevidím nič, než tmu. Tmu všade okolo. Nie!
Začujem smiech. Ten smiech ... nepoznáme ho? Odkiaľ? Odkiaľ ?! Odkiaľ by sme ale MOHLI poznať tento smiech? Smiech, ktorý ... ktorý ... ubližuje? Ktorý chce ublížiť tak nevinnému dievčatku, ako je Meggie? Kto by to vôbec mohol chcieť? Koho by to mohlo napadnúť? Ako ďalšie príde hlas ...
"Ona patrí mne" zašepká. Počujem ten hlas akoby bol v mojom vlastnom dlhom ušku. Toto je predsa ... na sen až moc reálne! Z tmavej hlbiny predo mnou sa zrazu rozžiari dve zelené oči. Bolo to tak náhle, že sebou trhne a skoro vypadnem Meg z náručia. Tie oči naozaj ... septembra!
"Si pre mňa len prekážka" zasmeje sa Megiinej bolesti, ktorú naisto prežíva, aj keď je to len sen! Potom povedal ... povedal, že ju celú opraví. A začal ju rôznym náradím krájať a rezať! Moju milovanú Meggie!
Všimla si po strane otvorených dverí. Boli v tej tme, okrem tých desivých očí, jediná viditeľná vec. To je ono, Meg. Je to len sen, zvládneš to! Musíš sa dostať k tým dverám. Oči sa ti zatvárajú, ale nesmieš tomu podľahnúť. Sú tam ľudia. Oni ti pomôžu, Meggie.
Áno, už ideš bližšie. Dvere sa približujú! Tí ľudia tam ti pomôžu. Tí ľudia- Nie, čo to majú s tvárami? Prečo pozerajú do prázdna? Majú na tvárach úsmevy, slzy i hrôzu, ale ... ale ich pohľady sú tak ... chladné ... Prečo? Čo sa to s nimi stalo? Ale hlavne, prečo vyzerajú ako bábiky a reálni ľudia dohromady ?! Meggie, nezvracaj. Je to len sen. Nič z toho nie je reálne, je to len sen!
"Ona patrí mne"
Meggie sa zobudí. Netuším, kedy sa to stalo, ale ležím na podlahe kus od postele a sledujem moju vyľakanú Meg. Srdce jej musí biť ako splašené ... stúpne si a zase sadne. Po chvíľke sa pre mňa natiahne a vezme si ma späť do postele, keď dvere otvorí Maddalena.
"Zlatíčko, počula som krik, si v poriadku?"
Meg chvíľu zaváha. Čo by mala povedať? Že ju skoro rozporcoval nejaký chlapík pred skupinou podivných bábko-ľudí?
"Len nočná mora, nič mi nie je. Všetko už je v poriadku."
"Dobre," usmiala sa Maddalena, "prišla za tebou Daisy, čaká v obývačke."
Meg zrazu prudko vstane. Vystrčí matku z izby a v rýchlosti sa oblečie do prvého, čo jej padne pod ruku. Vybehne z izby, nechávajúc ma samého na posteli. Na svojich miestach sú zrovnané ostatné hračky, ktorých sa aj cez tú hrôzu nikdy nedokázala zbaviť. A ja som tu teraz s nimi sám. Ako každý deň.
Vráti sa večer. Hneď čo zaľahne, zavrie zase oči. Chystám som sa zakryť si očko, aby som videl ten sen, ale všímam si, že v stene je puklina. Určite tam predtým nebola! Puklina sa o niečo zväčší a niekto z nej pomaličky ticho vylieza. Keby som mohol, zakričal by som alebo aspoň zobudil Meg, ale nemôžem nič z toho. Z pukliny vyšiel vysoký muž. Polodlhé červené vlasy na ramená, medovo zlaté oči, vysoký klobúk a sako s perím na ramenách. Pozrel sa mojím smerom a usmial sa a prišiel bližšie.
"Ako sa máte, Mr. Bunny?"
Tie slová mnou prešli ako horúci nôž maslom. Zostal som ho sledovať. Áno. Moja pamäť sa vrátila. Áno, to je on. Môj tvorca. So stále rovnakými medovo zlatými očami. So stále rovnakým milým úsmevom. So stále rovnakými červenými vlasmi. So stále rovnakou maľbou pod okom. Niet pochýb. A priniesol so sebou bábiku. Blonďavú bábiku. V ústach má ružu a na sebe vyšívané, krajkované biele šatôčky. Pokladá ju do nôh Megiinej postele a potom sa vráti do pukliny. Toto ma štve. Meg má z ostatných strach. Jediný, kto môže byť na jej posteli som ja.
Zaregistrujem pohyb. Meg je hore. Zrazu sa mi podarí otočiť k nej hlavu. Meggie zajačí a zhodí ma z postele. To nie ... nie, Meg, nesmieš sa ma báť! Neublížim tí. Nikdy by som ti neublížil ... Otáča sa k bábike. Nie, ja som tu, Meg! Tu dole na zemi. Zhoď tú bábiku. Zbav sa jej!
Áno, Meggie hádže bábiku na zem. Múr s puklinou hlasno zapraskal. Farba začne padať. Skôr sa tomu Meg vždy smiala. Teraz kričí. Za opadanou farbou sa objavujú modré dvere. Tie sa otvárajú. Meggie strnie a stuhne. Z už otvorených dverí sa vynorí pár čiernych rúk.
"Nemáš radosť, že ťa Daisy prišla navštíviť?" prehovorí môj tvorca z dverí, "Tiež som jej nemal rád. Príliš kričala, vieš?"
Áno, iste. Daisy. Nikdy som ju nevidel, nemohol som si byť istý, že je tou bábikou vážne ona. Meg sa z ničoho nič vrhne k bábike na zemi. Nie, Meggie, nerob to!
"Daisy, Daisy!" plače Meg. Nechápem ju. Má mať predsa radosť. Tak, ako vždy predtým. Milovala predsa jeho bábiky. Teraz ale začína panikáriť. Škriabe do vosku, v ktorom je bábika zabalená. Čoskoro jej nechty sfarbí krv. Môj tvorca sa zdá byť nahnevaný, nečudujem sa mu. Zamkne dvere do izby, ku ktorým medzitým dobehli Maddalena a Steve.
"Moja nádherná Meggie, zničila si svoju bábiku!" povie s akýmsi tajomným podtónom a chytí ju za ruku. Oči sa mu znovu rozžiarili do zelena, ako v tom Megiinom sne.
"A dokonca si hodila Mr. Bunnyho na zem, ale odpúšťam ti. Musíš sa navrátiť na miesto, kam patríš: Po mojom boku!"
"Kto dočerta si ?!" zakričí naňho Meggie.
"Som Jason The Toy Maker," odpovie jej. To meno som už nepočul tak dlho ... "Tvoj verný priateľ, jediný, komu si mohla veriť!"
Meggie pomaly strnie. Chvíľu Jasona len tak mlčky sleduje. Určite už si tiež spomenula. Veď už predtým si predsa pamätala jeho oči. Jeho smiech. Dokonca aj zvuk jeho drahocennej modrej hracej skrinky. Nemohla ho predsa TERAZ nepoznať. Nie?
"Bol si to ty!" zakričí na neho vo hnevu a začne ho biť. "Zabil si ich! Ty!"
Ďalej ho bije. Ale on sa usmieva. Dvere Megiinej izby sa pomaličky ticho otvárajú.
"Iste, že som to bol ja, môj nádherný výtvor. Mr. Bunny ti to navyše už ukázal. Urobil som ti veľa hračiek a už sa nemôžem dočkať až ti predstavím Mereandu, ale môžeš jej hovoriť Mandy, ak chceš."
Už chvíľu sledujem Steva, ako sa zakráda od dverí s baseballovou pálkou. Teraz, keď Jason dohovorí, buchne ho silou po hlave. Keby som mohol, usmejem sa. Drevo sa rozletí na kúsky a Jason nemá ani škrabanec. Otočí k nemu hlavu. Maddalena už začala jačať, Steven ale ďalej bije Jasona, až ten nakoniec Meg pustí. Všetci sa rozbehnú dole a ja s Jasonom osamím.
"Nebojte sa, Mr. Bunny," osloví ma pokojne, "nájdeme vám lepšiu kamarátku."
"Meggie, dávam ti poslednú šancu. Ak neprijmeš, zafarbíme všetky steny krvou tých, ktoré máš rada. Ty potvora!"
Sedím na ramene môjho tvorcu. Odchádzame spoločne do modrých dverí jeho kráľovstva. V náručí nesie dievča, ktorá nám obom bývalo priateľkou. Už čoskoro z nej bude jedna z najkrajších bábik, aké kedy kto urobil. Po stenách jeho hračkárskej dielne, môjho pravého a jediného domova, visia rôzne hračky a bábiky. Každá je iná a predsa majú jedno spoločné - výrazy vytvarované do emócií, ale aj napriek tomu svojím spôsobom prázdne a mŕtve.
Dvere sa za nami zatvoria a skryjú tak pohľad na Megiinu izbu. Keď sa opäť otvoria, miesto za nimi je iné. Slnečná, teplá lúka, voňajúca kvetinami a senom. Jediný, kto je v dohľade je usmievavá brunetka. Ocitám sa skoro na zemi a ona ma zdvíha.
Dobrý deň, som Mr. Bunny. A chcem byť tvojím priateľom navždy.
A chcem byť tvojím priateľom navždy
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama