Ticci-Toby

15. ledna 2017 v 21:59 | larvaj789@gmail.com |  Creepypasty
Cesta sa ťahala pred autom ako keby nemala konca.Svetlo presvitajúce cez halúzky vysokých zelených stromov náhodne tancujúcich popri okne, raz za čas nepríjemne zažiarilo do vašich očí.Okolie bolo plné zelených stromov, ktoré formovali les okolo cesty. Do jeho ticha sa ozýval zvuk motora auta, ktoré išlo po ceste. Mierumilovné ticho vo vás vyvolávalo pocit pokoja.Hoci by sa väčšine ľuďom cesta zdala pokojná a pekná, rozhodne nebola pokojná a pekná pre dvoch pasažierov sediacich v aute.Žena v strednom veku sediaca za volantom mala úhľadné krátke hnedé vlasy, ktoré pekne formovali jej tvár. Mala oblečené zelené tričko s výstrihom do v a modré jeany. Z jej účesu čiastočne vykúkali diamantové náušnice, ktoré zdobili obe jej uši. Mala hĺbavé zelené oči ktoré ladili s farbou jej trička, a to svetlo ich robilo ešte výraznejšími. Nemala veľmi výrazný vzhľad.... Vyzerala ako hocijaká "priemerná matka", ktorú vidíte v televíznych reláciách a podobne, ale jedna vec ju naisto odlišovala od tých "priemerných matiek", a to boli tie tmavé kruhy pod jej očami.Jej výraz bol zkľúčený a smutný, hoci ona skutočne vyzerala ako niekto kto sa veľa smeje.Zasmrkala každý raz, keď sa pozrela dozadu v spätnom zrkadle na jej syna, pevne objímajúceho sa, ako sedí a tvár má pritlačenú na studené okno.Každý by na ňom hneď spoznal, že s ním nie je niečo v poriadku. Mal strapaté hnedé vlasy a bledú, možno až šedú pokožku. Jeho oči boli tmavé, vôbec nie ako jeho matky, a mal oblečené biele tričko a ošúchané nohavice, ktoré mu dali v nemocnici. Oblečenie ktoré mal predtým sa už nedalo nosiť, pretože bolo roztrhané a pokryté krvou.Pravá strana jeho tváre bola pokrytá reznými ranami prechádzajúcimi cez jeho obočie. Jeho pravá ruka bola celá obviazaná až po rameno, poranil si ju keď pravá časť jeho tela narazila do rozbitého skla.Jeho zranenia sa zdali byť bolestivé, ale v skutočnosti necítil bolesť. Nikdy necítil bolesť. To bola jediná výhoda byť ním. Jedna z mnohých prekážok s ktorými musel vyrastať, bola aj vzácna choroba, ktorá mu sposôbila to, že je odolný voči bolesti. Nikdy predtým necítil bolesť keď bol zranený. Mohol by tú ruku aj stratiť a necítil by nič. Mal ešte jednu poruchu, s ktorou sa musel vysporiadať, a kvôli ktorej dostal v minulosti veľa urážlivých prezývok, ktoré mu dali v škole predtým ako prešiel na "domácu školu". Bol to tvz. Tourettov syndróm, ktorý mu sposoboval tiky a škubnutia spôsobom ktorý nemohol kontrolovať. Ktorým by si mohol aj nekontrolovateľne zlomiť krk. Deti v škole ho zosmiešňovali tým, že napodobňovali jeho tiky a smiali sa. Deti v škole si ho doberali a prezývali ho Ticci-Toby.Bol to preňho nezvyk, keď sa začal učiť doma. Tam mal pokoj, nikto sa mu nevysmieval a nezosmiešňoval ho.Toby sa bezvýrazne pozeral von oknom, a na jeho tvári sa nedali spozorovať žiadne emócie. Každých pár minút sa jeho rameno, ruka alebo noha mykli. Vždy keď auto prešlo cez výmoľ na ceste, prevrátil sa mu žalúdok. Chlapec sa volal Toby Rogers. A jeho poslednou spomienkou na jazdu v aute bola autonehoda. To je všetko nad čím premýšľal. Dookola si premietal v hlave to, čo sa stalo predtým ako upadol do bezvedomia, znovu a znovu.Toby prežil, no jeho sestra nemala už také šťastie. Keď si spomenul na svoju sestru, nemohol zadržať slzy pred tými strašnými myšlienkami. Jej krik sa náhle stratil, keď sa rozbilo predné sklo auta. To všetko nachvíľu zmizlo predtým ako Toby otvoril oči a uvidel telo jeho sestry, jej čelo poprepichované kúskami skla, jej boky a nohy rozdrvené pod silou volantu, jej trup vtlačený do neskoro nafúknutého air-bagu. Toto bola jeho posledná spomienka na jeho milovanú sestru.
Cesta domov sa zdala byť nekonečná. Trvalo strašne dlho kým sa dostali domov, čiastočne to bolo zapríčinené tým,že jeho matka sa snažila predísť prípadnej nehode.Keď sa okolie zmenilo na povedomé susedstvo, obaja boli viac než pripravený na to, aby vystúpili z auta a vrátili sa do pohodlia domova.Bolo to staršie sídlisko, s malými domčekmi postavenými tesne vedľa seba. Auto zaparkovalo pred malým modrým domčekom s bielymi okennými tabuľami.Obidvaja si rýchlo všimli staré vozidlo zaparkované pred domom a povedomú postavu vystupujúcu na príjazdovú cestu. Toby automaticky pocítil hnev a frustráciu, ktorú mu vyvolal pohľad na jeho otca. Otca, ktorý tam vtedy nebol.Ešte predtým než jeho mama vypla motor a pripravila sa čeliť jej manželovi, posunula sa s autom po príjazdovej ceste bližšie k domu.
"Prečo je tu?" povedal Toby potichu a obzrel sa dozadu za jeho matkou, ktorá pomaly otvárala dvere.
"Je to tvoj otec, Toby, je tu pretože ťa chcel vidieť," odpovedala jeho matka monotónne. Snažila sa totiž aby sa jej netriasol hlas.
"Napriek tomu nemohol prísť za Lyrou do nemocnice predtým ako zomrela," Toby sa s prižmúrenými očami pozrel von oknom.
"V tú noc bol opitý zlatko, nemohol šoférovať-"
"Ó áno, veď kedy nie je," Toby otvoril dvere predtým, ako jeho mama vystúpila na príjazdovú cestu kde sa jeho pohľad stretol s pohľadom jeho otca predtým ako uprel prísny pohľad na svoje chodidlá.Jeho mama vystúpila a ešte predtým ako obišla auto, uprela pohľad na jej muža.Jeho otec otvoril svoju náruč očakávajúc objatie od jeho manželky, ale ona okolo neho prešla a chytila Tobyho okolo pliec, vedúc ho dovnútra.
"Connie," povedal chrapľavím hlasom.
"Žiadne vitaj doma objatie?"
Ignorovala jeho protivné slová a prešla okolo neho s jej synom pod rukou.
"Hej, má 16 dokáže chodiť aj sám," jeho otec vykročil za nimi.
"Má 17," Connie sa naňho pozrela predtým, ako za ním zatvorila dvere.
"Toby, odvediem ťa do tvojej izby nech si oddýchneš, dobre? Prídem po teba keď bude hotová večera-"
"Nie, mám 16, viem chodiť aj sám," povedal Toby sarkasticky, obzrel sa dozadu za jeho otcom a vybral sa hore malým schodiskom do jeho izby, kde za sebou následne zabuchol dvere.V jeho malej izbe nebolo veľa vecí. Iba malá posteľ, skriňa, okno a pár obrázkov jeho rodiny na stenách,... vtedy, keď ešte boli rodina....Predtým ako sa z jeho otca stal agresívny alkoholik tyranizujúci zvyšok jeho rodiny. Toby si spomenul, ako sa jeho rodičia hádali a on jeho mamu schmatol za vlasy a hodil ju o zem, a keď sa ho Lyra snažila zastaviť, odsotil ju a ona narazila chrbtom do rohu kuchynskej linky. Toby mu nikdy neodpustil za to čo spravil jeho mame a sestre. Nikdy.Tobymu bolo jedno že bil aj jeho, on to aj tak nemohol cítiť, to čo mu ale nebolo jedno bolo to ako zámerne ubližoval jediným dvom ľuďom, na ktorých mu záležalo.A keď čakal v nemocnici, kďe jeho sestra umrela, jediný kto tam nebol, kto za ňou hneď neutekal keď sa to dozvedel, bol jeho otec.Toby pristúpil k oknu a pozrel sa von na ulicu. Prisahal by, že zazrel niečo v kútiku oka, ale rýchlo hodil vinu na lieky ktoré mu dali v nemocnici.Keď nastal čas večere a jeho mama ho zavolala, Toby zišiel dole schodmi a váhavo si sadol k stolu na druhú stranu oproti otcovi, medzi jeho matku a voľnú stoličkou.Bolo ticho zatiaľ čo jeho rodičia jedli, ale Toby odmietol jesť.Namiesto toho upieral pohľad na svojho otca ako jedol.Jeho mama zakašlala a jemne ho šťuchla do ramena na znak toho aby prestal civieť. Toby sa pozrel pomaly na ňu a potom na svoj ešte stále plný tanier s jedlom, ktorého sa ani nedotkol.Po večeri si Toby ľahol do postele, natiahol si prikrývku až po bradu, a pozrel sa von oknom. Bol unavený, ale vedel, že by nezaspal. Nemohol, bežalo mu v hlave toľko myšlienok. Chvíľu rozmýšlal o tom, ako mu jeho matka dohovárala aby ju poslúchol a prestal sa hnevať na otca, no nenávisť k jeho otcovi v ňom stále vrela.V tom započul vŕzganie otvárajúcich sa dverí, a jeho mama pomaly vošla do jeho izby a posadila sa na posteľ vedľa neho. Toby ležal na boku a tak ho jemne poškrabkala na chrbte aby sa k nej otočil."Viem že je to pre teba ťažké Toby, ver mi, rozumiem, ale sľubujem že to bude lepšie" povedala jemne."Kedy odíde?" Toby povedal s nevinným tónom a jemne sa trasúcim hlasom.Connie padol pohľad na jej chodidlá. "Neviem zlatko, zostáva, pokiaľ viem," odpovedala.Toby nereagoval. Celý čas pozeral do steny pred jeho posteľou, držiac si svoju zničenú ruku pri tele.Po pár-minútovom tichu si jeho mama povzdychla, pobozkala ho na líce, postavila sa a vyšla z izby. "Dobrú noc," povedala a zavrela dvere.Hodiny plynuli veľmi pomaly a Toby sa len prehadzoval a otáčal na posteli. Vždy, keď neudržal svoju predstavivosť, počul pišťanie pneumatík, krik jeho sestry a nekontrolovateľne sa začal mykať na posteli. Odhodil svoju perinu, ľahol si na chrbát, svoj vankúš si pritlačil k tvári a začal plakať. Cítil ako rýchlo sa mu dvíha a klesá hruď keď sa trasľavo nadychuje a vzlyká. Počul svoj úbohý plač. Kričal by a plakal by ešte viac keby si netlačil vankúš k tvári.Po pár sekundách odhodil vankúš a posadil sa, zhrbil sa, držal si hlavu histericky dychčal a po tvári mu stekali slzy. Nemohol udržať plač. Snažil sa sa upokojiť, začal kňučať a nariekať. Zhlboka sa nadýchol, postavil sa, podišiel k oknu a pozrel sa von snažiac sa upokojiť. Pretrel si oči a pozrel sa von oknom na skupinku borovíc stojacich krížom cez ulicu.Prestal sa rozhliadať v chvíli keď mu pohľad padol na niečo stojace v svetle pouličnej lampy. Počul zvonenie v jeho ušiach a nemohol odvrátiť zrak. Postava bola len o dva metre nižšia než lampa, dlhé ruky jej padali popri tele a neexistujúcimi očami sa pozerala na Tobyho. Nič také nikdy nevidel. Žiadne oči, ústa, nos, ale aj tak ho to hypnotizovalo. Zvonenie v jeho ušiach sa každou sekundou zosilňovalo až kým sa mu zrazu nezatemnelo pre očami.Na ďalšie ráno sa Toby prebudil v jeho posteli. Cítil sa inak. Nebol už unavený, a keď vstal , zdalo sa mu, ako keby tam ležal bez zažmúrenia oka celé hodiny. V mysli už mu nebežali žiadne myšlienky, ktoré mal predtým. Pomaly sa posadil, postavil sa a potkýnavou chôdzou došiel k dverám a zišiel po schodoch. Jeeho rodičia sedeli za stolo, jeho otec sledoval malý televízor položený na linke zatiaľ čo si jeho mama čítala noviny. Rýchlo sa otočila keď ho počula prichádzať."Dobré ráno spachtoš, spal si ako navždy," Privítala ho s váhavím úsmevom.Toby sa pomaly pozrel na hodiny a všimol si, že je pol jednej poobede."Spravila som ti ž budú studené, chcela som ťa ísť zobudiť, ale cítila som že sa raňajky ale potrebuješ vyspať." Jej pohľad prešiel z veselého do znepokojeného, keď jej jej syn neodpovedal."Si v poriadku?"Toby prešiel nemotornou chôdzou k stolu a sadol si vedľa svojho otca. Mal pocit, akoby stratil všetku kontrolu nad svojimi činmi. Videl len všetko, čo jeho otec spravil. Jeho otec sa k nemu náhle otočil a zaprel sa nohou o stoličku."Nedotýkaj sa ma!" Zvrieskol.Jeho matka sa postavila, "Hej! Prestaňte. To je to posledné, čo nám chýba."Deň pokračoval ako po starom. Connie zabralo vačšinu času upratovanie domu, a jej protivnému mužovi zabralo vačšinu času hádanie sa s ňou. Presne tak ako to bolo pred nehodou.Toby vlastne celý deň ani nevyšiel z izby. Len sedel na jeho posteli a triasol sa. Hocikedy aj na niečo myslel, ale hneď na to zabudol. Prechádzal sa po izbe dookola ako zviera v klietke, alebo zízal von z okna. A takto to išlo dookola a dookola.Connie sa poslušne nechala pošťuchovať jej manželom, a Toby zostal v izbe.Predtým ako nad tým porozmýšlal, začal si žuť prsty a trhať si z nich mäso. Ohlodával si ruky dokým mu nezačali krvácať. Keď vošla do izby jeho mama a našla ho sa takto kaličiť, zhrozila sa. Rozbehla sa dole schodmi, zobrala lekárničku a začala mu obväzovať ruky. Od vtedy jej musel sľúbiť, že to už nikdy neurobí.
Izoloval sa až tak, že v ňom rástla nechuť byť s niekým v miestnosti. Jeho pamäť sa menila tiež. Nepamätal si čo bolo pred minútou, hodinou, dňom... Začal rozprávať hlúposti, veci z ktorých sa nedala vyvodiť konverzácia. Videl veci ako žraloky v umývadle, keď umýval riady, počul crvčky v jeho vankúši, a videl duchov za oknom jeho izby. Všetko toto ho zaviedlo k psychiatričke. Jeho mama bola veľmi znepokojená jeho mentálnym stavom, usúdila že mu bolo lepšie keby sa porozprával s profesionálom o tom, ako sa cíti.Connie a Toby vošli do budovy držiac sa za ruky. Prišli k pultu za ktorým sedela žena."Pani Rogersová?" opýtala sa."Áno, to som ja," prikývla Connie. "Prišli sme za doktorkou Oliverovou, som tu s Tobym Rogersom" "Áno, poďte za mnou," postavila sa a viedla ich po dlhej chodbe. Toby si prezeral maľby na stenách a zladil krok s klopkaním jej opätkov po tvrdej drevenej podlahe. Otvorila dvere do miestnosti so stolom a dvomi stoličkami."Počkaj tu, privediem pani doktorku," Usmiala sa naňho a nechala otvorené dvere.Toby vstúpil do miestnosti a sadol si na stoličku. Obzrel sa za jeho mamou a tou ženou, ktorá následne pomaly zatvorila dvere. Poobzeral sa po miestnosti a začal si hrýzť obväzy aby ich odmotal, v tom ho však prerušil zvuk otvárajúcich sa dverí a do miestnosti vstúpila mladá žena v čierno-bielom kostýme so svetlo blonďavými vlasmi, držiac podložku na písanie a pero."Toby?" spýtala sa s úsmevom.Toby sa na ňu zahľadel a prikývol."Teší ma Toby, volám sa doktorka Oliverová," natiahla ruku aby si ju s ním podala ,ale potom ju váhavo stiahla späť keď si všimla jeho obväzy."Och," nervózne sa usmiala, na sucho prehltla a sadla si na druhú stoličku oproti nemu."Takže teraz sa ťa opýtam pár otázok. Pokús sa odpovedať čo najúprimnejšie, dobre?" položila si svoje veci na stôl. Toby pomaly prikývol a ruky si zdržanlivo položil do lona."Koľko máš rokov, Toby?" "17" odpovedal potichu.Napísala si to na papier, ktorý mala pripnutý na podložke."Aké je tvoje celé meno?" "Toby Erin Rogers." "Kedy máš narodeniny?" "28. apríla" "Kto je tvoja najbližšia rodina?"Toby sa na minútu zastavil predtým ako odpovedal, "Moja mama, moj otec, a..." ztíchol. "M-moja sestra." "Počula som o tvojej sestre zlatko...Je mi to naozaj ľúto," zosmutnela.Toby prikývol."Pamätáš si niečo z tej nehody, Toby?"Toby jej uhol pohľadom. Jeho myseľ sa nachvíľu zahmlila. Uprel pohľad na svoje ruky keď začul zvonenie vo svojich ušiach. Naširoko otvoril oči a na mieste zamrzol."Toby?" opýtala sa."Počúvaš ma, Toby?"Toby pocítil zachvenie v chrbtici, pomaly otočil hlavou a pozrel sa von oknom, kde to uvidel. Tmavú, beztváru postavu, ktorá naňho zízala. Zvonenie v jeho ušiach sa zosilňovalo viac a viac a zrazu ho z toho všetkého vytrhol výkrik ženy ktorá sedela oproti nemu."Toby!" skríkla.Toby vyskočil, spadol bokom k jeho stoličke a utekal do rohu miestnosti.Doktorka Oliverová sa postavila, pevne si držiac svoju dosku na hrudi. Pozrela sa naňho prekvapene.Stretli sa im pohľady, dýchal prerušovane a následne sebou šklbol.
V tú noc Toby zaľahol do postele. Bol omámený a zadychčaný, jeho oči bolo až šialene naširoko otvorené a pohľad upieral do stropu. Cítil ako zaspával, keď ho rozptýlil zvuk krokov na chodbe. Posadil sa a pozrel do dverí, ktoré boli otvorené. Nesvietilo sa tam, za jeho oknom bolo všetko osvetlené studenou modrou žiarou mesiaca. Postavil sa a pomali pristúpil k dverám, keď tu zrazu sa dvere, ktoré boli predtým dokorán otvorené, zabuchli a udreli ho do tváre. Zalapal po dychu a spadol.Keď spadol na zem, nevedel sa nadýchnuť, a začal dychčať. Chvíľu počkal kým sa znovu zdvihol na nohy. Postavil sa, uchopil studenú kľúčku od dverí s jeho obviazanými rukami a otvoril ich. Poobzeral sa po tmavej chodbe a po špičkách vyšiel z jeho izby. Cez okno na konci chodby na zem dopadali mesačné paprsky, zatiaľ čo sa on zakrádal vpred. Počul kroky šuštiace okolo neho, slabý chichot dieťaťa a cupitanie malých nožičiek. Chodba bola oveľa dlhšia než si pamätal. Zdala sa byť nekonečná... ako cesta domov z nemocnice. Začul ako sa pred ním otvorili dvere."Mami?" zavolal trasúcim sa hlasom.Zrazu sa dvere za ním zatvorili a on vyskočil a otočil sa. Započul za ním desivý ston, zdalo sa ako keby to čo vydávalo tento zvuk bolo priamo pri jeho uchu. Otočil sa tak rýchlo ako mohol a zrazu stál tvárou v tvár s nikým iným ako s jeho mŕtvou sestrou. Mala mliečne biele oči, šedú pokožku, a pravá strana brady jej vysela iba na tkanive a svale, z čela jej trčal kúsok skla, po tvári sa jej liala čierna krv, blonďavé vlasy mala ako vždy učesané do copu, mala šedé tričko a športové krátke nohavice, ktoré boli špinavé a pokvapkané krvou. Jej dlhé nohy boli v neprirozdenej pozícii. Stála tam, imitujúc dlhý kvákavý zvuk, iba centimeter od Tobyho tváre.Toby skríkol a spadol dozadu. "AW!" začal sa plaziť preč od nej, pretrhnúť očný kontakt s jej, bielimi, mŕtvymi očami. Plazil sa po zemi, až kým na niečo nenarazil.Na sekundu sa zastavil. Všade naokolo bolo mŕtve ticho, jediné, čo bolo počuť bolo jeho dychčanie a plač. Pomaly uprel zrak na beztváru, vysokú, tmavú kreatúru pred ním. Za tou ohyzdnou vecou boli rady malých detí v rozsahu od troch do desať rokov, ich oči boli kompletne čierne a z ich očných jamôk sa im pomaly liala čierna krv. Vykríkol a postavil sa čo najrýchlejšie vedel, ale hned čo vstal sa mu okolo lýtka obmotali čierne chápadlá. Udrelo ho to do brucha a to mu vyrazilo dych. Snažil sa kričať, ale nemohol vydať ani hláska. Slabo zachrčal, keď sa mu zatmelo pred očami.Toby sa zobudil so šklbnutím. Vykríkol a posadil sa tak rýchlo ako to bolo možné, nevedel vôbec dýchať. Znovu zachrčal, objímajúc sa svojimi obviazanými rukami. Bol to iba sen....iba sen. Znovu si ľahol a prevalil sa na bok. Cítil ťažobu na jeho hrudi, nemohol poriadne dýchať. Vstal a postavil sa pred okno. Nič nevidel. Nikto nebol tam vonku. Žiadny duchovia. Žiadne postavy. Nič.Cez dvere počul šušťanie a kašlanie jeho otca. Jeho dvere boli zatvorené.Podišiel k nim a stlačil kľučku. Obzrel sa do chodby ešte raz. Prešiel po chodbe do kuchyne, kde našiel svojho otca stojac a fajčiac cigaretu v jejich obývačke. Toby počkal sekundu a pozoroval ho spoza rohu, keď mu od hrude vystrelil pocit akoby mal v sebe oheň.Pocítil hlboký, variaci sa hnev. Započul tiché imaginárne hlasy v jeho hlase."Urob to, urob to, urob to." skandovali. Otočil sa a držal si ruky. Cítil sa akoby až teraz dostal úplnú kontrolu nad sebou, nie tak ako pominulé týždne, keď sa dostal z nemocnice. Konečne mal kompletné myšlienky aspoň pre tento okamih, aspoň dovtedy ,dokým neboli zastreté skandovaním tých hlasov v jeho hlave."Zabi ho, on tam nebol, on tam nebol, zabi ho, zabi ho," pokračovali. Toby sa zachvel. Nie. On to neurobí. Čo, zbláznil sa? Nie. Nikoho nezabije. Nemôže. Neznášal svojho otca, ale nie tak že by ho zabil.To bola posledná myšlienka ktorá sa mu prehnala hlavou predtým ako sa úplne upokojil ešte raz. Vplyv tých hlasov v jeho hlave bol už príliš. Začal sa pomaly plížiť za jeho otcom. Keď sa dostal ku kuchynskému pultu a uvidel držiak na kuchynské nože vytiahol ten najvačší. Zovrel ho v ruke. Zacítil niečo zvláštne v jeho hrudi. Vypustil zo seba chichot. "Heh...heheh...hehehehehe! HAHAHAHA!" začal sa smiať tak že mu na to ani nestačil dych. Jeho otec sa náhle otočil a surovo ho odsotil na zem. Zahundral. "Čože?" pozrel sa na chlapca ktorý stál oproti nemu, držiac v ruke kuchynský nož. "Toby čo to robíš?!" sadol si a zdvihol ruky na znak sebeobrany, ale predtým než to stihol zistiť, Toby sa už nad ním týčil. Načiahol sa aby ho chytil pod krk, ale jeho otec ho zastavil skor a zchmatol ho za zápastie. "Prestaň! Nechaj ma ty malý hajzel!" vykríkol a udrel ho do ramena, ale ešte neskončil. Pohľad Tobyho očí bol nepríčetný. Vyzeralo to, ako keby ho posadol démon. Aj on vykríkol a napriahol sa aby zabodol nož do hrude svojho otca, ale on ho zastavil a schytil ho za zápastie ešte raz. Chcel ho odstrčiť, ale Toby ho vykopol nohou a zasiahol ho priamo do tváre. Jeho otec ucukol a následne mu dal facku, ale Toby sa z toho spamatal a zabodol mu nož rovno do ramena.Jeho otec hlasno zavzlikal a chcel si nož vytiahnuť, ale predtým než mohol, Toby ho udrel pasťou do tváre. Začal ho udierať do hlavy a pri tom sa smial a syčal. Zlomil mu krk, potom popadol nož a vytiahol mu ho z pleca. A zabodol ho hlboko do jeho hrude a opakovane ho tam bodal, krv striekala a dopadala všade naokolo. Neprestal dokým sa telo jeho otca prestalo hýbať. Odhodil nož nabok vedľa jeho tela, kašlajúc a lapajúc po dychu. Zízal na jeho zničenú tvár a potom si tam sadol na zem a šklbal sebou, dokým to ticho nepreťal hlasný výkrik. Obzrel sa a uvidel jeho mamu stáť pár krokov od neho, držala si ústa a z očí sa jej liali slzy."Toby!" kričala. "Prečo si to urobil?!" plakala. "P-prečo!" kričala ešte hlasnejšie.Toby sa postavil a ustupoval od krvavej mŕtvoly svojho otca. Začal utekať z kuchyne. Uprel pohľad na krvou nasiaknuté obväzy na svojich rukách a posledný raz sa obzrel za svojou mamou, predtým ako začal utekať z domu. Vbehol do garáže a stlačil tlačidlo na otvorenie garážových dverí. Predtým ako pribehol k otcovým dvom sekerám, ktoré tam viseli na držiaku nad stolom plným sklenených nádob, naplnených po okraj starými hrdzavými klincami a skrutkami. Jedna sekera bola nová, mala oranžovú rúčku a lesklú čepeľ, tá druhá bola stará s drevenou rúčkou a starou tupou čepeľou. Zobral si obe a pozrel sa na stôl, kde uvidel škatuľku plnú zápaliek, a pod stolom červený kanister s benzínom. Držal obe sekery v jednej ruke a do druhej zobral zápalky a benzín a potom vybehol z garáže, bežel dolu po ulici. Keď sa blížil k pouličnému svetlu na ktoré mal výhľad z jeho izby, v ďiaľke začul policajné húkačky. Otočil sa a uvidel červené a modré svetlá rútiace sa dole ulicou. Toby sa na sekundu zastavil, potom povolil zátku od kanistra s benzínom a utekal ďalej ulicou, lejúc benzín po celej ulici za ním a potom zabočil a vbehol medzi stromi. Keď vyminul benzín, vytiahol z vrecka zápalku. Škrtol ňou o krabičku a okamžite ju odhodil. V okamihu sa okolo neho objavili plamene. Oheň pochytil aj strom a kríky okolo neho a predtým ako si to uvedomil, bol obkľúčený ohňom. Cez tie plamene uvidel siluety policajných áut a začal cúvať hlbšie do lesa. Poobzeral sa okolo seba, ale jeho videnie bolo rozmazané, srdce mu bilo ako o život, a na chvíľu zavrel oči. A bolo to. To bol koniec.Toby ucítil ruku na svojom ramene. Otvoril oči a obzrel sa, uvidel veľkú bielu ruku s dlhými kostnatými prstami položenými na jeho pleci. Prešiel pohľadom hore po ruke a uvidel vysokú tmavú postavu. Vyzerala, že má oblečený čierny oblek, a jej tvár bola úplne prázdna. Týčila sa nad Tobym ako veža a hľadela naňho zhora. Z chrbta jej vychádzali dlhé chápadlá. Predtým ako si to všimol, jeho videnie sa mu úplne zahmlelo a bol obklopený zvonivým zvukom v jeho ušiach. Všetko zmizlo. Teraz už naozaj. TOTO bol koniec. To bolo ako Roby Erin Rogers zomrel.
O niekoľko týždňov neskôr Connie sedela v kuchyni. Jej sestra, Lori sedela vedľa nej a popíjala šálku kávy.Asi pred tromi týždňami, stratila jej dcéru pri autonehode. Dokým sa nepresťahovala k svojej sestre, polícia ju zaneprázdňovala. Práve ukončili prípad, a príbeh bol uverejnený pred dvomi týždňami, a zdalo sa že pozornosť sveta sa presunula na úplne nové príbehy.Lori prepla na televízne noviny. V novinách práve jeden reportér začal predstavovať nový titulok."Máme prelomové správy! Minulú noc boli nahlásené vraždy štyroch ľudí. Zatiaľ nie sú žiadny podozrivý, ale obeťou bola skupinka stredoškolákov, ktorá bola neskoro v noci v lese minulú noc. Deti boli zbité a ubodané k smrti. Vyštrovatelia našli zbraň na mieste činu ktorá sa zdá byť stará, tupá sekera, ako môžete vidieť." Na obrazovke sa objavili fotografie zbrane, presne tak ako bola položená na mieste činu. "Vyšetrovatelia zverejnili meno možného páchateľa, Toby Rogers, 17-ročný chlapec ktorý pred dvoma týždňami dobodal svojho otca na smrť a snažil sa zakryť svoj čin založením požiaru v susedstve. Všetci verili, že chlapec zomrel v plameňoch, vyšetrovatelia však predpokladajú, že Rogers je stále nažive, na základe faktu že jeho telo sa nikdy nenašlo."

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ┼Nemessis mor Morticie ┼ ┼Nemessis mor Morticie ┼ | Web | 16. ledna 2017 v 6:07 | Reagovat

krásný blog já píši horory

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama