Manžel

26. srpna 2017 v 16:21 | Mrs. Psycho |  Strašidelné príbehy
Manžel
Bolo to už pár rokov, čo mi zomrel manžel, no stále som sa s tým nevyrovnala. Hoci som už mala 30 a on zomrel pred 3 rokmi, stále som sa s tým nevyrovnala. Niekedy som cítila jeho prítomnosť. Občas za mnou pribehla suseda či som v poriadku, že za oknom videla mužskú siluetu. Najprv som si myslela že sa zbláznila, no potom som to pochopila. Teraz bude za 3 dni deň, kedy zomrel, 27.6. Osudný dátum. Ako som tak nad tým rozmýšľala, uvedomila som si, že mi po tvári stekajú slzy. Zobrala som obrúsok a utrela som si ich. Raz už to pochopiť musím. Pozrela som sa na hodinky, 23:11. Pomaly som sa zdvihla zo stoličky a pohľad som uprela na fotografiu na stole v obývačke. Pochádzala spred asi dvadsiatich rokov a bol na nej môj manžel, len ako 10 ročný. Usmiala som sa a pobrala sa do spálne. Tú noc som nemohla spať. Stále som sa budila na šuchot papiera a zvuk, ako keby niekto písal. Myslela som si, že za to môže nezavreté okno v kuchyni, pretože vonku fúkal dosť silný vietor. Potom to ustalo a ja som konečne zaspala. Zobudila som sa o 8:00 a išla som si do kuchyne spraviť raňajky. Okno, ktorému som to všetko pripisovala, bolo zavreté. Až ma zamrazilo. No kašlala som na to. Nebolo to nič také strašné. Spravila som si kávu a sadla som si pri stôl. Zbadala som na stole papier, zdalo sa, že zo zadu je niečo napísané. Otočila som ho a bolo tam fixkou napísané ,,2 DNI". Skoro som spadla zo stoličky, keď som to videla. Keď som sa upokojila, snažila som si to logicky vysvetliť. Myslela som si, že by si zo mňa niekto mohol vystreliť, no nemal sa ako dostať dnu. Potom, keď som nenašla dôvod, som papier pokrčila a hodila do koša. Potrebovala som na to zabudnúť, a úprimne, sama som sa trochu začala báť. Išla som k susede, že sa s ňou pozhováram, no ona mi neverila. Jej manžel práve bol preč, vraj si potreboval oddýchnuť od práce tak si zobral dovolenku a išiel dakam do Talianska. Tak sme sa začali rozprávať a ja som tam presedela aspoň 4 hodiny.
O JEDEN DEŇ
Zobudila som sa, a zdalo sa mi, že dnešok bude krajší. A to nie len preto, lebo na stole nečakal nijaký hrozivý odkaz, ale aj kvôli tomu, že sa vyjasnilo a hneď ráno už bolo 22 stupňov. Nemala som v pláne trčať doma, tak som sa rozhodla pre prechádzku miestnym parkom. Po chvíli som si sadla na lavičku a ponorila sa do časopisu. Z čítania ma vytiahlo zvonenie môjho mobilu. Zdvihla som a povedala som ,,Haló?"
Zrejme muž v telefóne si odkašľal a začal: ,,Dobrý, dovolal som sa pani Karolíne Greenovej?"
,,Pri telefóne."

,,Musíme vám povedať zlú správu."
,,Panebože, akú?" znervóznela som.
,,Vašu susedu ráno našli mŕtvu, vraj ste posledná kto ju videl. Je to pravda?"
,,A-a-áno" zakoktala som. Bodlo ma pri srdci, keď som to počula, boli sme si dosť blízke. Muž ešte čosi blabotal, no ja som zachytila len slová: ,,..napísané málo času.." to mi stačilo.
Pustila som telefón na zem a zacítila som len zvláštnu bolesť, akoby vo mne čosi puklo, a potom som ležala na zemi.
ĎALŠÍ DEŇ
Pomaly som otvorila oči. Ležala som v nemocnici. Musela som odpadnúť. Hlava ma bolela, no nie tak strašne. Sestrička pri mne sa usmiala a spýtala sa: ,,Ako vám je?"
Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila čo sa stalo, no po chvíli som odpovedala: ,,Celkom dobre. Aký je dnes deň?" dodala som.
,,Jéé... streda, 27.6."
,,Čože?!" vykríkla som.
,,Ja, musím odísť!" vykríkla som.
,,Upokojte sa, ak vám je dobre, tak to bude možné, no musíte počkať aspoň 2 hodiny." povedala upokojujúco sestrička, zdvihla sa a odišla. Čas bežal pomaly. Neboli to hodiny, boli to roky. Priam som zvýskla od radosti keď sa zjavila sestrička.
,,Môžete odísť, no musíte toto podpísať."
Aj by som ju vtedy objala od radosti, no nedovolila som si to. Po pár minútach som odišla z nemocnice a chcela som ísť na cintorín, za mojím manželom. Po ceste som si kúpila sviečky so zapaľovačom a išla som na cintorín. Pomaly sa mi ešte vyjasňovali veci zo včerajšieho dňa a pri spomienke na telefonát by som sa najradšej rozplakala. Nevedela som, čo majú znamenať tie ,,2 dni" a ,,málo času", ale to mi teraz tak nevadilo. Konečne som prišla k cintorínu. Obrovská brána natretá na čierno sa mi zdala vždycky nepríjemná. Prišla som dovnútra a išla som k manželovmu hrobu. Keď už som stála pri ňom,zakryla som si ústa, pretože bol otvorený a ja som hľadela do veľkej čiernej diery v zemi. A čo ma ešte prekvapilo, bolo, že vnútri nebolo žiadne telo. Pozrela som sa na náhrobok na ktorom bolo vyškriabané ,,žiadny čas". Vykríkla som a chvíľu som tam omráčene stála, keď v tom ma niekto alebo niečo sotilo do otvoreného hrobu. Chvíľu som tam ležala a kričala o pomoc, keď vtom sa hrob začal prikrývať...
Zadychčaná a spotená som sa prebudila. Bola som vo svojej posteli a budík ukazoval 8:05, 27.6. Bol to iba sen. Vydýchla som si a položila hlavu pomaly na vankúš. Sťažka som dýchala a keď som sa ukľudnila pomaly som sa postavila a smerovala ku kuchyni. Na moje prekvapenie som mala na sebe denné oblečenie ktoré bolo zablatené, a o chvíľu som si spozorovala aj modriny na rukách a nohách.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama