Únor 2018

Drtič

4. února 2018 v 10:40 | Mrs. Psycho |  Micropasty
Pokiaľ čítate tento text zhasnite si svetlo (keď je tma)než budete pokračovať. Priťahuje ich svetlo, pretože vedia, že niekto je v miestnosti. Hovorím im drtiči. Zabijú akúkoľvek formu života, s ktorou prídu do styku. Keď vidia niekoho živého tak ho roztrhajú svojimi dlhými ostrými drápmi.Najskôr začnú s tvárou, ktorú roztrhajú na kusy. Potom s krkom. Vy už budete dávno mŕtvy, takže vám to bude asi jedno, ale oni vás neprestanú trhať do tej doby, než budete len hromada roztrhaného mäsa.Viem to, pretože som prežil útok s drtičom. Moja rodina také šťastie bohužiaľ nemala. Jediný dôvod, prečo som prežil je ten, že viem ako na nich. Držal som obrázok mojej mamy pred mojou tvárou. Nemôžu zabíjať ľudí čo sú už mŕtvi.Keď niečo započujete nebojte sa, môžete mať ešte čas si zachrániť život. Musíte rýchlo bežať pre fotku niekoho z vašej rodiny, než sa dostanú do vašej izby.Vsadím sa, že si myslíte: ,,Čo?" Moja rodina je živá a zdravá!!!Si si naozaj istý? Skontroloval si ich?

Bloody Painter

4. února 2018 v 10:37 | Mrs. Psycho |  Creepypasty
Toto je Helen Otis, 14 rokov.
Má tmavé kruhy pod očami,takže to vypadá, akoby dostatočne nespal. Ale to ho nezaujíma. A nestará sa ani o svoje čierne vlasy. Hovorí, že je to zbytočné. Jeho miesto je zadnej časti učebne, pri okne. Vždy tam len ticho sedí a kreslí si. Nezaujíma ho, čo sa deje okolo neho. Nerád s stýka s ľuďmi, je večný samotár.
Všimol si, že niekoho niekto tlačí k podlahe. Hneď vedľa jeho lavice. Bol to Tom, častá obeť šikany. Ani vlastne nevedel prečo, šikanovali ho asi len, pretože existoval... Také veci sa diali v triede často a Helen si na to už zvykol. Aj keď mu bolo Toma ľúto, radšej nazasahoval.
Behom prázdnin sa Judy zmienila, že sa je stratili hodinky. Helen jej povedal, že nevie, kde sú. Naraz ale obidvaja uvideli niečo blikajúce v jeho batohu.
,, Čo to je?" Ban vtiahol ruku do batohu a vytiahol zlaté hodinky zdobené rôznymi kamienkami, ktoré vypadali ako diamanty. Helen bol prekvapený, keď ich uvidel. Absolútne nemal ani tušenia o tom, ako sa tam dostali.
,,To sú moje hodinky!" chňapla po hodinkách Judy. Obaja sa pozreli na Helena.
,, Ja som to nebol." prehlásil.
,, Áno, jasné..." odišla z učebne Judy s Banom.
Nasledujúci deň si sadol Helen na svoje obvyklé miesto a začal si kresliť. Všimol si, že niečo nie je v poriadku; ľudia si o ňom začali šepkať a pár z nich mu povedalo ,,zlodej". Rozhodol sa, že sa nebude brániť, je to zbytočné...
Ako plynul čas, stal sa Helen novou obeťou šikany. Všetko čo urobil, bolo okomentované nejakou urážkou na jeho osobu. A on stále iba mlčal.
Až jedného dňa k nemu prišiel Ban a popadol jeho notebook, s jeho nedokončenými kresbami čo sa na ňom váľali.
,,Stále kreslíš tieto nezmysli." popadol stránky s kresbami a roztrhal ich na kusy.
Chcel vidieť Helenovu reakciu. Myslel si, že vybuchne zúrivosťou. Helen mu dal päsťou do tváre a začal boj. Helen nebol zrovna dvakrát silný a tak bol zmlátený behom chvíle.
Študenti sa ani neobťažovali boj zastaviť, dokonca mu niektorí začali dupať po tvári. Keď zazvonilo, všetci študenti sa rýchlo rozbehli do svojich lavíc. Helen sa vrátil na svoje miesto, ako by sa nič nestalo. Naraz do učebne vstúpila učiteľka.
,, Oh môj bože Otis! Čo sa ti stalo?" Helen mal tak viditeľné modriny, že si ich učiteľka okamžite všimla. Všetci sa na neho otočili aby počuli ako znie verdikt. Ban sa na neho pozeral vražedným pohľadom.
,, Spadol som zo schodov, slečna." odpovedal s pohľadom upreným dole.
Po návrate domov sa ho rodičia tiež vypytovali, čo sa mu stalo. Odpovedal rovnako ako učiteľke.
Jeho modrá bunda zahalila ostatné modriny. Ale tie na tvári nie.
Rodičia sa na nič iné nepýtali. Len sa ho ako obvykle opýtali, čo bolo v škole. Odvetil, že skvelo. Dokonca klamal o tom, že má veľa kamarátov a že si s nimi užil ,,skvelý" deň.
Odmieta im zdeliť pravdu, mali by o neho iba starosť.
O niekoľko mesiacov plných urážok a modrín neskôr sa mu už všetky tieto veci zdali normálnymi. Bol proti nim už úplne imúnny. Kto ako prvý začal roznášať tieto klebety? Kto bol naozajstný vinník?
Na tom už nezáleží.
Na ničom už teraz nezáleží.
,, Ahoj! Si tu?" obdržal Helen správu od neznámeho užívateľa na Facebooku.
,,Kto si?" Odpovedal.
,, Ja som Tom, tvoj spolužiak." Je to zvláštne. Tom sa s ním vlastne nikdy nebavil.
,, Čo je?"
,, Ehm... Si v poriadku?"
,, To nie je tvoja vec."
,, Počúvaj, ja viem, ako sa práve teraz cítiš. Si v rovnakej situácii ako ja. Naozaj by som ti chcel pomôcť, ale nemôžem... Prepáč."
Písali si ešte veľmi dlho. Helenovi sa uľavilo, keď sa Tomovi zveril so svojimi bolesťami a trápením. Písali si vtipy a hojne si užívali aj smajlíky :) pri prejavoch radosti. Bolo to poprvé, čo si Helen myslel že má konečne kamaráta.
,,Tak sa zídeme na streche po prvej tretine prestávky. Musíme sa porozprávať, nepýtaj sa ma prečo." napísal Tom včera v noci. Helen tam bol presne. Akonáhle ho zbadal, zamával na neho rukou.
,,Hej Tom! Čo sa deje, kamarát?"
,, Hm....Musím ti niečo povedať... Niečo dôležité..." povedal Tom s vážnou tvárou.
,, Spomínaš na tie hodinky?" Ako by na to mohol Helen zabudnúť?
Tým to všetko začalo!
Helen kývol.
Pamätá si to viac než dobre.
,, Bol som to ja!" skĺzol pohľadom na zem, bál sa mu pozrieť do očí.
,, Čože?" Helen bol v šoku.
,, Ukradol som Judyine hodinky..."
,, Prečo si to urobil?"
,, Pretože... Keď si sa stal obeťou šikany TY, prestali sa upínať iba na mňa." Helen nemohol uveriť vlastným ušiam. Je to pravda. Keď začali šikanovať jeho, o Toma sa prestali zaujímať. Je ako opustená hračka. Pre neho to je naprosto perfektné. Mohol si žiť život bez šikany....
Plán bol neobyčajne dokonalý.
Helen ho popadol za límec košele a pritlačil ho k okraji strechy. Tom sa pošmykol a začal padať zo strechy. Helen ho okamžite chytí za ruku, a pokúsi sa ho vytiahnuť späť hore, ale nie je dostatočne silný.
,, Je mi to moc ľúto..." padá Tom. Helen odvrátil zrak od toho, čo sa stane.
Nemôže si ani predstaviť, čo sa mu stane po páde zo 6 poschodovej budovy....
Potom čo sa to vyriešilo, chcela polícia urobiť rozhovor s Helenom. Ten je ale príliš šokovaný na to aby mohol vypovedať...
Opäť sa stáva témou jedna medzi študentmi. Niektorí si myslia, že Helen Toma zhodil zo strechy, ale väčšina ostatných si myslí, že Tom spáchal samovraždu, a Helenovi sa nepodarilo ho zachrániť, pretože videli jeho ruku predtým, než spadol.
V tú noc sedel Helen v izbe a plakal. Nemohol sa zbaviť pocitu viny za Tomovu smrť. Potreboval sa upokojiť, keď si naraz niečo uvedomil.
,, To nebola moja vina! Tom si to zaslúžil!"
Uľavilo sa mu. Už sa nemusel stresovať pocitom viny. Helen sa začal strašidelne usmievať.
,, Tom si už svoj trest pretrpel... Myslím, že ostatní si ho zaslúžia tiež... Je to tak?" Začal sa smiať do tmy.
Helenovy spolužiaci plánovali Halloweensku oslavu. Samozrejme, že Helen na oslavu pozvaný nebol. Noc pred Halloweenom si na Facebooku písali Maggie a Judy. Obidve žijú na jednej koľaji a obidve majú izby vedľa seba.
09:03 - Judy: Kto príde na tú párty? Som tak nadšená :D
09:03 - Maggie: Bude tam väčšina triedy. A písala som o tom Banovi. Vždy si tú správu iba prečíta, ale neodpovie. To je sakra blbé,čo?
09:04 - Judy: No...Myslím si, že zrovna pracuje...
09:06 - Maggie: Deje sa niečo divné. Počula som kroky na koľaji. Niekto je na chodbe!
09:06 - Maggie: Počkaj, idem sa pozrieť.
(Pomocou kukátka na dverách, uvidela Maggie niečo neobvyklé...)
09:07 - Maggie: O môj BOŽE! Vonku je nejaký chlap! Má na sebe masku a modrú bundu, a držal nôž ktorý bol OD KRVI!
09:07 - Maggie: KURVA!Teraz mi klope na dvere!
09:08 - Maggie: Ach bože ach bože!!!
09:08 - Judy: Len sa upokoj! Nájdi nejakú zbraň alebo niečo také...
09:08 - Judy: Buď opatrná!
09:09 - Maggie: Ja sa bojím!
09:09 - Judy: Maggie
09:09 - Maggie: Čo mám robiť?
09:09 - Judy: Maggie, počúvaj
09:09 - Maggie: Zachráň ma!
09:09 - Judy: Maggie, pokoj!
09:09 - Judy: Maggie
09:10 - Judy: Maggie?
09:10 - Judy: Si tam?
Prijala správu, ale nič v nej nie je. Naraz Judy započula zvuk otvárajúcich sa dverí. Otočí sa a ucíti strašnú bolesť v bruchu. Osoba v maske a modrej bunde vpadla do jej izby a prebodla ju...
Tú noc boli všetci študenti na koľaji zavraždení. Nikto nevie, ako to vrah urobil, bez toho aby niekto zaznamenal výkrik.
Vrah používa krv obetí na maľovanie po stenách izieb.
Väčšina kresieb sú smajlíci.
:)
Mnohé z mŕtvol boli rozsekané na kašu, aby vrah získal ďalšiu ,,farbu". Helen Otis, vinník, je v súčasnej dobe stále na slobode...
Avšak, osoba na druhom konci chatu odpovedala na Magiinu správu v 09:10:
09:15 - Judy: Neteš sa toľko na zajtrajšok :) pretože žiadny zajtrajšok nebude.

Les krvi

1. února 2018 v 21:01 | Mrs. Psycho |  Strašidelné príbehy
Les krvi
Išla som s kamarátom Petrom a kamarátkou Verčou na tábor.
Jeden deň na tábore sme mali cestu odvahy v lese. Začínali sme pred chatou a skončiť sme mali uprostred lesa. Dôjsť do cieľa sme mali po vyznačenej trase. Keď sme vyšli (Ja, Peter, Verča) nemohli sme nájsť ďalšie pásky pre vyznačenú trasu. Tak sme poslúchli Petra.
,,Tak pôjdeme rovno" nikto z nás lepší nápad nemal.
Šli sme asi 20 minút než sme našli niečo zaujímavé. Verča začala kričať, pretože priamo pred ňou vysela hlava. Z tej hlavy kvapkala krv, bola ešte čerstvá. Pridala som sa k jačaniu, keď som videla, že to nie je jediná hlava, boli ich tam desiatky. Peter nás upokojoval, sadli sme si do krúžku a prestali kričať. Museli sme ísť preč. Verču chytil za nohu koreň stromu a strhol ju pod zem. Verčina hlava sa za chvíľu objavila na jednom zo stromov, rozplakala som sa. Peter ma chytil za ruku a utekali sme. Petra chytil za nohy konár a on sa zrútil k zemi, stále som ho držala za ruku.
,,Musíš utiecť, bež!" ale ja som nechcela.On ma objal a potom sa ma pustil, rastlina ho stiahla pod zem, plakala som, ale utekala. Videla som koniec lesa, ale utiecť som nemohla. Pomaly som šla pod zem.
NOVINY
V lese boli nájdené 3 mŕtvoly detí, ktorým boli odstránené hlavy, ktoré sa ešte nenašli.

The Birds Are Singing

1. února 2018 v 20:59 | Mrs. Psycho |  Creepypasty
Nerád rozprávam túto historku, no keď už ju poviem, veľa ľudí jej nechce veriť. Prináša mi veľmi veľa bolestivých spomienok, spomienok, pred ktorými som utekal, odkedy som mal desať rokov. Nazývali ma diablom, vrahom, dieťaťom dožadujúcim sa pozornosti. Teraz mám štyridsať a som si istý, že ľudia si stále pokladajú otázku, či som normálny. Tiež sa to občas pýtam. Už je tomu tridsať rokov, ale nikdy nezabudnem čo sa stalo v tom dome, nikdy nezabudnem čo som počul, čo som videl. Videl som veci a počul som veci, ktoré by žiadny živý človek nemal vidieť. Veci, ktoré na vás zanechajú jazvu, ktorá sa nikdy nezacelí a veci, ktoré vás zanechajú pýtať sa samého seba, či nie ste šialení. Varujem vás, tento príbeh, tento skutočný príbeh NIE JE pre ľudí s chorým srdcom.Bolo to v Ohiu, 1985, keď sme sa presťahovali do toho domu. Moja matka hľadala nový začiatok po tom, čo ju otec niekoľkokrát zmlátil a ona už to nemohla ďalej znášať. Nikdy neublížil mne ani mojej sestre, Hannah, ale naša mama si to odskákala skoro každú noc. Mama mala vždy monokel a opuchnutú peru. Predstieral som, že neviem, čo sa deje. Teraz toho ľutujem.Keď sme prišli do domu prvý raz, môžem povedať, že bol veľmi starý. Okná boli zaprášené, farba olúpaná a zošúchaná, a tráva bolo skoro tak vysoká ako ja. Vyzeral opustene, akoby sme boli prví ľudia, ktorí sa tam po desiatkach rokov prisťahovali. Vzadu bola tiež stará húpačka a za ňou rybník, v ktorom bola špinavá voda zelenej farby. Plot pri otváraní zaškrípal, takisto aj schody.Prvé dva mesiace boli pokojné, všetko bolo podľa poriadku, ale všimol som si niečoho, čo mi pripadalo zvláštne. Bol som v dome a díval som sa cez okno aby som sa uistil, že Hannah je vzadu a v poriadku. Bola na húpačke, ale, húpačka vedľa nej sa kývala dopredu a dozadu, akoby tam bol niekto s ňou. Ale nikto tam nebol, nikto, len Hannah. Uzavrel som to tak, že to bol asi len vietor. Vyšiel som von, pretože som nechcel, aby tam bola sama. Bol som veľmi ochranársky, pokiaľ šlo o moju sestru. Keď som ju poslal dovnútra, zostal som vonku ešte minútku a premýšľal som, že si len namýšľam veci, pretože som niekoho videl v okne na chodbe. Dívali sa priamo na mňa, no nevidel som ich tváre. Možno to bola Hannah. Možno nie.Nebolo to skutočné až do ďalšej noci, kedy veci nabrali desivý rozmer. Hannin krik sa rozľahol po celom dome v strede noci. Mamka a ja sme sa zobudili a rýchlo k nej bežali. Znelo to akoby ju niekto napadol, no nikoho sme nevideli. Len kričala z plných pľúc, pohľad zamierený k stropu.,,Ona sa ma snaží utopiť!" zakričala viac než raz. My sme nič nevideli, no ona niečo v tú noc videla, niečo tam bolo.Po tej noci, začali byť veci... divné. Počul som kroky rozliehajúce sa celým domom a viem, že toto bude znieť divne, ale počul som niekoho spievať. Znelo to ako malé dievča a ja viem, že to nebola Hannah, pretože to vôbec neznelo ako ona. Ležal som v posteli, keď som to začul. Muselo byť okolo polnoci, pretože každý už spal. Spievala to, stále a stále dookola.The birds are singing, singing, singing - Vtáky spievajú, spievajú, spievajúGo to bed, go to bed - Choď do postele, choď do posteleI'll see you in the morning, morning, morning - Uvidíme sa zase ráno, ráno, ránoNow rest your head, rest your head - Teraz si oddýchni, oddýchniBolo to stále hlasnejšie a hlasnejšie. Znelo to, akoby sa ku mne približovali. Boli stále bližšie a bližšie, až kým neboli pred mojimi dverami. Začul som kvapkanie vody. Znie to čudne, ale ja viem, čo som počul. Spev zrazu utíchol a všetko, čo som počul, bolo kvapkanie vody. Potom všetko stíchlo. Kľučka sa pomaly otáčala. Schoval som sa pod deku a hocikoho, kto to bol či hocičo, čo to bolo, nechal som to tak.To nebolo jediný raz, čo som mal takúto podivnú skúsenosť ako vtedy v noci. Tiež som počul šepot, najčastejšie pochádzal z pivnice. Nikdy som nerozumel, čo to šepkanie hovorilo, ale v jednu noc som to počul hlasne a jasne. Už som zaspával, vtedy som začul kroky v izbe. Cítil som sa, akoby ma niekto sledoval, akoby niekto sedel na rohu postele. Ležal som tam s očami zavretými, dúfajúc, že to pôjde preč. Potom to zašepkalo.,,Kto si?"Neodpovedal som, nechcel som sa začať rozprávať s vecami, ktoré nevidím. Znelo to ako žena. Myslím, že po tom odišla, pretože nič viac som nepočul. Bol som zhrozený z toho, čo sa dialo v tomto dome. Snažil som sa to mamke vysvetliť, no nikdy mi neverila. Povedala, že sa mi to snívalo a ja som takmer uveril tomu, že som možno len sníval. Moja matka sa mi zdala vzdialená. Už nebola tou istou osobou.Tiež som sa o Hannu bál. Musela byť traumatizovaná z toho, čo v tú noc videla. Mal som rád svoju sestru, veľa sme si toho prežili, ale aj ona sa mi stala vzdialenou. Jedného dňa som prechádzal okolo jej izby a začul som ju spievať.The birds are singing, singing, singing - Vtáky spievajú, spievajú, spievajúGo to bed, go to bed - Choď do postele, choď do posteleI'll see you in the morning, morning, morning - Uvidíme sa zase ráno, ráno, ránoNow rest your head, rest your head - Teraz si oddýchni, oddýchniVošiel som do jej izby a ona prestala spievať. Sedela na podlahe, kresliac si ako zvyčajne.,,Kde si sa naučila tú pesničku, Hannah?" spýtal som sa jej.,,Naučila som sa ju od kamarátky," odpovedala, dívajúc sa do rohu izby.Rozhliadol som sa, no nikoho a nič som nevidel. Všimol som si jej kresbu a bola naozaj divná. Nakreslila seba, ako sedí na húpačke a vedľa nej ďalšie dievča.,,Kto je to dievča, ktoré si nakreslila?" spýtal som sa jej.,,To je moja kamarátka, volá sa Maddie." Domyslel som si, že má vymyslenú kamarátku. Mala šesť rokov, takže to bolo normálne, ale nevysvetlovalo to tú pesničku.,,To ona ťa naučila tú pieseň?"Prikývla. ,,Matka jej ju spievala každú noc," povedala mi. ,,A doteraz jej ju spieva, občas.",,No a kde je teraz?" spýtal som sa jej. Vzala svoju čmáranicu a postavila sa z podlahy.,,Je za tebou."A vtedy som zacítil, ako sa mi telom prehnal studený vánok. Pomaly som sa otočil, len aby som sa na seba pozrel do zrkadla, ktoré viselo na stene. Vtedy som ju zbadal. Zjavila sa tam na menej ako dve sekundy, stála vedľa mňa z pravej strany a bola celá premočená. Vyzerala mlado, asi 6 rokov, rovnako ako Hannah. Nebol som tak vystrašený, ako som mal byť. Spýtal som sa Hanny, či ona bola to dievča na strope v tú noc. Povedala, že nie a ten, kto bol na strope bola Maddieina matka. Povedala, že jej matka bola zlá a že by nás mohla zabiť, keby sme o nej niekomu povedali. Rovnako, ako zabila Maddie. Po tomto už som nebol vystrašený. Chcel som to povedať mame, no som si istý, že by mi aj tak neverila. Len som chcel chrániť svoju sestru, tak som o tom nikomu nepovedal ani slovo. Nemyslel som si, že by duch mohol nejak fyzicky ublížiť, ale vtedy som mal desať. Nevedel som o duchoch veľa. Jediná vec, ktorú som o nich vtedy vedel bola, že to boli ľudia, ktorí kedysi žili.Po nejakom čase som prechádzal okolo pivnice a vtedy som začul smiech malého dievčaťa. Znelo to ako Hannah, tak som zliezol po schodoch dolu. Sedela sama uprostred pivnice. ,,Nemala by si tu byť sama, Hannah" povedal som jej.,,Ja tu nie som sama," povedala. Mala jednu z tých starých šperkovníc s tanečnicou, ktorá sa točila a hrala muzika, keď ste ju otvorili.,,Čo tu dole robíš?" spýtal som sa jej.,,Maddie mi chcela ukázať jej šperkovnicu." Porozhliadol som sa. Nikoho som nevidel, teda, nie že by som chcel. Cítil som sa veľmi nepríjemne, akoby ma niekto sledoval. Niekto tam bol.,,Musíme ísť!" zakričal som. ,,Musíme ísť ku schodom!" Proste som len nechcel byť dole v pivnici.,,Šššššš," zašepkala. ,,Zobudíš jej matku."..Vstávaj, Hannah!" zahučal som. Začul som zvuk, vyšiel z druhej izby pivnice.Hannah začala plakať, videl som jej strach v očiach. Postavila sa na nohy, pustila šperkovnicu.,,Danny..." vzlykla, dívajúc sa za mňa. ,,Je za tebou."Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Pamätám si, ako som sa triasol a moje srdce búšilo rapídnou rýchlosťou, ako som sa pomaly otáčal. Na pár sekúnd som stuhol strachom. Ona tam bola. Mala dlhé čierne vlasy a mala oblečenú čiernu róbu, jej tvár bola bledá a oči čisto čierne. Bolo to akoby som sa díval do očí smrti. Schmatol som Hannu a vybehli sme schody za našou mamkou. Nebol som si istý, či nám uverila, no povedala, že sa máme držať ďalej od pivnice a to bolo všetko. Tá tvár ma straší doteraz.Hodiny po tej desivej skúsenosti, som ležal v posteli, nemohol som spať. Bola hlboká noc, takže všetci už spali. Začul som hudbu vychádzajúcu z chodby. Vstal som z postele, premýšľal som, či to nebola Hannah. Vykúkol som z dverí, no nikoho som nevidel. Prešiel som dolu po chodbe a na poschodí, vedľa Hanninej izby bola šperkovnica z pivnice. Sledoval som, ako sa baletka otáča a otáča a otáča. Všetko bolo ako v spomalenom zábere, cítil som sa omámený. Vzduch bol chladný a ťažký. Niekto ma sledoval. Počul som niekoho spievať, spievať tú istú pesničku. Tentoraz to bolo malé dievča, potom zase žena. Ten spev išiel z Hanninej izby. Otvoril som jej dvere, spev prestal a nikoho som nevidel. Hannah rýchlo zaspala. Spýtal som sa jej na to ďalší deň, ale netušila, o čom to hovorím.Týždne po tom incidente všetko nabralo zlý smer. Presne ako vtedy, vrieskala, vrieskala z plných pľúc uprostred noci. Bežali sme k nej, mamka a ja.,,Ona sa ma snaží utopiť!" hučala. ,,Ona sa ma snaží utopiť!",,Kto?" opýtala sa mamka. ,,O kom to hovoríš?" Hannah prestala kričať a postavila sa z postele. Triasla sa, tvár mala bledú a hlas sa jej triasol. Oči mala rozšírené, ako tam tak stála, skoro akoby zamrzla, ako keby sa memohla pohnúť.,,Je za dverami," zašepkala zrazu, dívajúc sa na dvere zhrozeným pohľadom.BAM!Dvere sa zavreli a ja som zistil, že som sám, vonku na chodbe. Kričali. Moja mama a moja sestra kričali a ja som nič nemohol urobiť. Snažil som sa otvoriť dvere, no boli zaseknuté. PUSŤ MA DOVNÚTRA! PUSŤ MA DOVNÚTRA! Kričal som, kopal som a búchal som, pretože to bolo všetko, čo som mohol urobiť. Vrieskali tak hlasno, ako len mohli až kým zrazu... kričanie prestalo.,,Mami! Hannah!" zahučal som. Žiadna odpoveď. Boli mŕtve, moja matka a moja sestra boli mŕtve. To bolo všetko, na čo som mohol myslieť.The birds are singing, singing, singing - Vtáky spievajú, spievajú, spievajúGo to bed, go to bed - Choď do postele, choď do posteleI'll see you in the morning, morning, morning - Uvidíme sa zase ráno, ráno, ránoNow rest your head, rest your head - Teraz si oddýchni, oddýchniZnelo to ako moja matka. Počul som, ako sa dvere zvnútra odomykajú. Pomaly som ich otvoril a zbadal som mamku, ako sedí na posteli, spieva Hanne, ktorá rýchlo zaspala. Potom sa postavila, videl som tú prázdnotu v jej očiach a prešla okolo mňa, akoby som tam ani nebol. Bol som zmätený. Proste to nedávalo žiaden zmysel.Zobudil som sa ďalšie ráno na hlasité zvuky z kuchyne. Zišiel som dolu a zbadal som mamu, ako robí raňajky, celú premočenú a spievajúc si tú prekliatu pesničku.,,Prečo si mokrá, mami?" spýtal som sa. Nič nepovedala. ,,Kde je Hannah?",,Kto si?" pošepkala.,,To som ja, mama. Tvoj syn." Pozrela sa na mňa, dívala sa mi do očí akoby mi chcela ukradnúť dušu. Usmiala sa, skazeným a diabolským úsmevom, ktorý som nikdy predtým nevidel.,,Ja nemám syna," povedala. ,,Teraz odíď, Maddie nie je k dispozícií."Zišla do pivnice a zavrela dvere. Po menej ako minúte som začul hlasný zvuk rozliehajúci sa pivnicou. Vybehol som do Hanninej izby, hľadajúc ju všade. Nebola tam. Prešiel som do chodby a vtedy som ju videl schádzať po schodoch. Trochu sa mi uľavilo. Myslel som si, že je mŕtva. Dobehol som ju, vyšla z domu, no stratil som ju vo vysokej tráve. Dobehol som dozadu, mysliac si, že by sa mohla hrať na húpačke. Nevidel som ju, no obe húpačky sa húpali. Počul som smiech, znel ako dve malé dievčatá, jedna z nich naozaj znela ako Hannah, ale nikoho som nevidel. Obišiel som húpačky a vtedy som ju uvidel. Ležala tam bez známok života, tvárou ponorenou v jazierku. Začul som jej hlas, ako sa rozlieha vetrom... spievala.The birds are singing, singing, singing - Vtáky spievajú, spievajú, spievajú
Go to bed, go to bed - Choď do postele, choď do postele
I'll see you in the morning, morning, morning - Uvidíme sa zase ráno, ráno, ráno
Now rest your head, rest your head - Teraz si oddýchni, oddýchni