Bloody Painter

4. února 2018 v 10:37 | Mrs. Psycho |  Creepypasty
Toto je Helen Otis, 14 rokov.
Má tmavé kruhy pod očami,takže to vypadá, akoby dostatočne nespal. Ale to ho nezaujíma. A nestará sa ani o svoje čierne vlasy. Hovorí, že je to zbytočné. Jeho miesto je zadnej časti učebne, pri okne. Vždy tam len ticho sedí a kreslí si. Nezaujíma ho, čo sa deje okolo neho. Nerád s stýka s ľuďmi, je večný samotár.
Všimol si, že niekoho niekto tlačí k podlahe. Hneď vedľa jeho lavice. Bol to Tom, častá obeť šikany. Ani vlastne nevedel prečo, šikanovali ho asi len, pretože existoval... Také veci sa diali v triede často a Helen si na to už zvykol. Aj keď mu bolo Toma ľúto, radšej nazasahoval.
Behom prázdnin sa Judy zmienila, že sa je stratili hodinky. Helen jej povedal, že nevie, kde sú. Naraz ale obidvaja uvideli niečo blikajúce v jeho batohu.
,, Čo to je?" Ban vtiahol ruku do batohu a vytiahol zlaté hodinky zdobené rôznymi kamienkami, ktoré vypadali ako diamanty. Helen bol prekvapený, keď ich uvidel. Absolútne nemal ani tušenia o tom, ako sa tam dostali.
,,To sú moje hodinky!" chňapla po hodinkách Judy. Obaja sa pozreli na Helena.
,, Ja som to nebol." prehlásil.
,, Áno, jasné..." odišla z učebne Judy s Banom.
Nasledujúci deň si sadol Helen na svoje obvyklé miesto a začal si kresliť. Všimol si, že niečo nie je v poriadku; ľudia si o ňom začali šepkať a pár z nich mu povedalo ,,zlodej". Rozhodol sa, že sa nebude brániť, je to zbytočné...
Ako plynul čas, stal sa Helen novou obeťou šikany. Všetko čo urobil, bolo okomentované nejakou urážkou na jeho osobu. A on stále iba mlčal.
Až jedného dňa k nemu prišiel Ban a popadol jeho notebook, s jeho nedokončenými kresbami čo sa na ňom váľali.
,,Stále kreslíš tieto nezmysli." popadol stránky s kresbami a roztrhal ich na kusy.
Chcel vidieť Helenovu reakciu. Myslel si, že vybuchne zúrivosťou. Helen mu dal päsťou do tváre a začal boj. Helen nebol zrovna dvakrát silný a tak bol zmlátený behom chvíle.
Študenti sa ani neobťažovali boj zastaviť, dokonca mu niektorí začali dupať po tvári. Keď zazvonilo, všetci študenti sa rýchlo rozbehli do svojich lavíc. Helen sa vrátil na svoje miesto, ako by sa nič nestalo. Naraz do učebne vstúpila učiteľka.
,, Oh môj bože Otis! Čo sa ti stalo?" Helen mal tak viditeľné modriny, že si ich učiteľka okamžite všimla. Všetci sa na neho otočili aby počuli ako znie verdikt. Ban sa na neho pozeral vražedným pohľadom.
,, Spadol som zo schodov, slečna." odpovedal s pohľadom upreným dole.
Po návrate domov sa ho rodičia tiež vypytovali, čo sa mu stalo. Odpovedal rovnako ako učiteľke.
Jeho modrá bunda zahalila ostatné modriny. Ale tie na tvári nie.
Rodičia sa na nič iné nepýtali. Len sa ho ako obvykle opýtali, čo bolo v škole. Odvetil, že skvelo. Dokonca klamal o tom, že má veľa kamarátov a že si s nimi užil ,,skvelý" deň.
Odmieta im zdeliť pravdu, mali by o neho iba starosť.
O niekoľko mesiacov plných urážok a modrín neskôr sa mu už všetky tieto veci zdali normálnymi. Bol proti nim už úplne imúnny. Kto ako prvý začal roznášať tieto klebety? Kto bol naozajstný vinník?
Na tom už nezáleží.
Na ničom už teraz nezáleží.
,, Ahoj! Si tu?" obdržal Helen správu od neznámeho užívateľa na Facebooku.
,,Kto si?" Odpovedal.
,, Ja som Tom, tvoj spolužiak." Je to zvláštne. Tom sa s ním vlastne nikdy nebavil.
,, Čo je?"
,, Ehm... Si v poriadku?"
,, To nie je tvoja vec."
,, Počúvaj, ja viem, ako sa práve teraz cítiš. Si v rovnakej situácii ako ja. Naozaj by som ti chcel pomôcť, ale nemôžem... Prepáč."
Písali si ešte veľmi dlho. Helenovi sa uľavilo, keď sa Tomovi zveril so svojimi bolesťami a trápením. Písali si vtipy a hojne si užívali aj smajlíky :) pri prejavoch radosti. Bolo to poprvé, čo si Helen myslel že má konečne kamaráta.
,,Tak sa zídeme na streche po prvej tretine prestávky. Musíme sa porozprávať, nepýtaj sa ma prečo." napísal Tom včera v noci. Helen tam bol presne. Akonáhle ho zbadal, zamával na neho rukou.
,,Hej Tom! Čo sa deje, kamarát?"
,, Hm....Musím ti niečo povedať... Niečo dôležité..." povedal Tom s vážnou tvárou.
,, Spomínaš na tie hodinky?" Ako by na to mohol Helen zabudnúť?
Tým to všetko začalo!
Helen kývol.
Pamätá si to viac než dobre.
,, Bol som to ja!" skĺzol pohľadom na zem, bál sa mu pozrieť do očí.
,, Čože?" Helen bol v šoku.
,, Ukradol som Judyine hodinky..."
,, Prečo si to urobil?"
,, Pretože... Keď si sa stal obeťou šikany TY, prestali sa upínať iba na mňa." Helen nemohol uveriť vlastným ušiam. Je to pravda. Keď začali šikanovať jeho, o Toma sa prestali zaujímať. Je ako opustená hračka. Pre neho to je naprosto perfektné. Mohol si žiť život bez šikany....
Plán bol neobyčajne dokonalý.
Helen ho popadol za límec košele a pritlačil ho k okraji strechy. Tom sa pošmykol a začal padať zo strechy. Helen ho okamžite chytí za ruku, a pokúsi sa ho vytiahnuť späť hore, ale nie je dostatočne silný.
,, Je mi to moc ľúto..." padá Tom. Helen odvrátil zrak od toho, čo sa stane.
Nemôže si ani predstaviť, čo sa mu stane po páde zo 6 poschodovej budovy....
Potom čo sa to vyriešilo, chcela polícia urobiť rozhovor s Helenom. Ten je ale príliš šokovaný na to aby mohol vypovedať...
Opäť sa stáva témou jedna medzi študentmi. Niektorí si myslia, že Helen Toma zhodil zo strechy, ale väčšina ostatných si myslí, že Tom spáchal samovraždu, a Helenovi sa nepodarilo ho zachrániť, pretože videli jeho ruku predtým, než spadol.
V tú noc sedel Helen v izbe a plakal. Nemohol sa zbaviť pocitu viny za Tomovu smrť. Potreboval sa upokojiť, keď si naraz niečo uvedomil.
,, To nebola moja vina! Tom si to zaslúžil!"
Uľavilo sa mu. Už sa nemusel stresovať pocitom viny. Helen sa začal strašidelne usmievať.
,, Tom si už svoj trest pretrpel... Myslím, že ostatní si ho zaslúžia tiež... Je to tak?" Začal sa smiať do tmy.
Helenovy spolužiaci plánovali Halloweensku oslavu. Samozrejme, že Helen na oslavu pozvaný nebol. Noc pred Halloweenom si na Facebooku písali Maggie a Judy. Obidve žijú na jednej koľaji a obidve majú izby vedľa seba.
09:03 - Judy: Kto príde na tú párty? Som tak nadšená :D
09:03 - Maggie: Bude tam väčšina triedy. A písala som o tom Banovi. Vždy si tú správu iba prečíta, ale neodpovie. To je sakra blbé,čo?
09:04 - Judy: No...Myslím si, že zrovna pracuje...
09:06 - Maggie: Deje sa niečo divné. Počula som kroky na koľaji. Niekto je na chodbe!
09:06 - Maggie: Počkaj, idem sa pozrieť.
(Pomocou kukátka na dverách, uvidela Maggie niečo neobvyklé...)
09:07 - Maggie: O môj BOŽE! Vonku je nejaký chlap! Má na sebe masku a modrú bundu, a držal nôž ktorý bol OD KRVI!
09:07 - Maggie: KURVA!Teraz mi klope na dvere!
09:08 - Maggie: Ach bože ach bože!!!
09:08 - Judy: Len sa upokoj! Nájdi nejakú zbraň alebo niečo také...
09:08 - Judy: Buď opatrná!
09:09 - Maggie: Ja sa bojím!
09:09 - Judy: Maggie
09:09 - Maggie: Čo mám robiť?
09:09 - Judy: Maggie, počúvaj
09:09 - Maggie: Zachráň ma!
09:09 - Judy: Maggie, pokoj!
09:09 - Judy: Maggie
09:10 - Judy: Maggie?
09:10 - Judy: Si tam?
Prijala správu, ale nič v nej nie je. Naraz Judy započula zvuk otvárajúcich sa dverí. Otočí sa a ucíti strašnú bolesť v bruchu. Osoba v maske a modrej bunde vpadla do jej izby a prebodla ju...
Tú noc boli všetci študenti na koľaji zavraždení. Nikto nevie, ako to vrah urobil, bez toho aby niekto zaznamenal výkrik.
Vrah používa krv obetí na maľovanie po stenách izieb.
Väčšina kresieb sú smajlíci.
:)
Mnohé z mŕtvol boli rozsekané na kašu, aby vrah získal ďalšiu ,,farbu". Helen Otis, vinník, je v súčasnej dobe stále na slobode...
Avšak, osoba na druhom konci chatu odpovedala na Magiinu správu v 09:10:
09:15 - Judy: Neteš sa toľko na zajtrajšok :) pretože žiadny zajtrajšok nebude.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama